Politika Petra Fialu voči Slovensku ma na chvíľku vrátila do školských čias. Do obdobia, kedy sme často konali nezrelo, zbrklo, a kedy sme sa len učili byť dospelými.
V detstve som pre prácu rodičov viackrát menil školu. To dieťaťu neprospieva. Prirátajme si aj fakt, že som nepatril k fyzicky silným deťom a vyjde nám, že som bol vhodným cieľom šikany. Ale opak je pravdou. Vždy som sa dokázal v novom kolektíve adaptovať. A dobre vychádzať s každým.
Niekde zabrali spoločné záujmy, inde ochota či humor. A keď to v jednom prípade nešlo inak, tak som za »pokoj zbraniam« zaplatil občasnou intelektuálnou výpomocou počas testov.
Vypozoroval som, že chlapčenský svet sa v kontexte šikany delí do troch kategórií – ťažké váhy iniciujú šikanu, ľahké váhy sú jej terčom a zostáva stred, ktorý je viac-menej mimo. Len občas niekto zo stredu skĺzne dolu, alebo chce prejsť nahor.
Pri Fialových excesoch som si spomenul na spolužiaka zo stredu, ktorý chcel medzi ťažké váhy. Samozrejme, v snahe zapadnúť medzi ne si na mušku bral len ľahké váhy.
Raz mal jeden spolužiak z ľahkej váhy deň-blbec. »Tešil« sa pozornosti ťažkých váh. Nie fyzickej, ale zosmiešňovaniu, hecovaniu, deptaniu. Ešte aj učiteľka dejepisu ho vyzvŕtala tak, že nevedel čí je. Ku koncu dňa sa chalanom minula »munícia« a prišla na scénu váha stredná s novou spŕškou verbálneho deptania: Prečo sa neučíš, budeš blbec, si nanič, vzchop sa… a podobne. Už som to nemohol počúvať. Smerom k našej strednej váhe som utrúsil pár poznámok v zmysle, nech počúva, čo hovorí. On a jeho kumpáni majú učenie sa na háku a ešte sa tým aj vystatujú. Ťažké váhy sa začali uškŕňať.
Nezabudnem na pohľad dotyčného trvajúci len pár sekúnd, v ktorom sa miesili zlosť, neistota, zahanbenie, zaskočenie a uvedomenie si iracionálnosti vlastného konania.
Myslím, že ak by sme mali možnosť takto konfrontovať aj profesora Fialu, zostal by rovnako zaskočený ako onen žiak druhého stupňa ZŠ s ambíciou zaradiť sa do skupinky fyzicky najzdatnejších.
V osobe Fialu sa Česko takisto odvažuje »vyskakovať« len do (z jeho pohľadu) mladšieho a slabšieho. A rovnako iracionálne. Pretože principiálnosť a hodnoty českej vlády, z ktorej pramení kritika suverénnej zahraničnej politiky SR, sú v zlomku sekundy fuč, keď sa bavíme o ťažkých váhach svetovej či európskej politiky.
Napríklad o USA, ktoré jednajú s Lavrovom.
Alebo o spojencovi z NATO Turecku, ktoré s Ruskom udržiava čulé diplomatické styky.
Alebo o Poľsku, ktoré má v kontexte vojny na Ukrajine rovnako plné zuby fanatického optimizmu.
Alebo o Vatikáne, kde ústami pápeža otvorene volajú po prímerí a sadnutí za rokovací stôl.
Alebo o Izraeli, ktorý masakruje civilistov v Gaze omnoho bezohľadnejšie a masovejšie ako Rusi na Ukrajine.
Na Slovensku si uvedomujeme, že Česko nie je len Petr Fiala. A verím, že aj na druhom brehu Moravy si uvedomujete, že Slovensko nie je len Michal Šimečka či Ivan Korčok.
V kontexte tejto kauzičky si treba mali uvedomiť, že Česko a Slovensko nie sú politici, ale hlavne bežní ľudia. Naše nadštandardné vzťahy v súčasnosti oveľa viac ako na politikoch stoja na tisíckach zmiešaných rodín, na drobných dedinských kultúrnych súboroch, mládežníckych športových kluboch, samosprávach, univerzitách, či spoločenských organizáciách ako Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) s ČSBS, ktoré udržujú vrelé družobné styky.
Naše dobré vzťahy preto vydržali vznik hraníc a vydržia aj prostoduchosť politikov. Pretože politici sa striedajú, no bežní ľudia zostávajú.
Artur BEKMATOV
(Autor je poradce předsedy vlády SR Roberta Fica.)
