Lucia Hubinská: Dnešná volebná politika asi nie je tou správnou cestou, ak chceme dosiahnuť skutočnú zmenu

655

Rozhovor s levicovou intelektuálkou a světoběžnicí

Tento rozhovor v podstatě vznikl u vína v restauraci v centru Pekingu. Mohl ale vzniknout v Bratislavě, v Londýně, v Moskvě… nebo kde všude jste v poslední době byť jen na chvíli kotvila. Co v Číně děláte?

V Číne pôsobím ako vysokoškolská pedagogička na Xiamenskej univerzite, kde vyučujem na odbore umenie a dizajn. Moja špecializácia je mediálna a kultúrna teória, teda oblasť, ktorá prepája vizuálnu kultúru, ideológiu a spoločenské procesy. V tomto období sa naplno sústreďujem na svoju akademickú dráhu. Ale nevnímam túto fázu len ako pracovné pôsobenie, ale ako osobnú aj intelektuálnu misiu, dokončujem si tu doktorát a systematicky sa budujem ako mysliteľka a pedagogička.

Co pak?

Čína je dnes mojím novým domovom. Kam povedú moje ďalšie kroky, zatiaľ neviem a ani to nepovažujem za niečo negatívne. Svet je nepochybne lákavý, no presťahovať sa viac než sedemtisíc kilometrov od Európy a definitívne opustiť Britániu nebolo impulzívne rozhodnutie ani romantická túžba po dobrodružstve. Bol to racionálny krok v reakcii na realitu sveta, v ktorom dnes žijeme. Globálna ekonomická situácia v systéme, kde dominuje kapitalizmus, je absolútne neudržateľná a v mnohých prípadoch otvorene nepriateľská – najmä voči slobodnej žene a imigrantke. Nestabilita, vysoké životné náklady a prehlbujúca sa sociálna nerovnosť robia zo »slobody« v západnom zmysle slova len prázdny pojem. Čína mi v tejto fáze života ponúka to, čo inde čoraz viac chýba: dôstojný a dostupný život, pocit stability a reálny priestor na osobný aj profesionálny rozvoj.

Ak sa raz situácia vo svete zmení, ak prestanú európske krajiny riadiť finančné elity a oligarchovia a ak sa ekonomické systémy prestanú správať k obyčajným ľuďom ako k zdrojom na vyťažovanie, potom možno opäť vzniknú miesta, kde sa bude dať žiť skutočne slobodne a dôstojne. Dovtedy si vyberám prostredie, ktoré mi umožňuje žiť bez neustáleho existenčného tlaku a rozvíjať sa ako človek, a nie len prežívať.

Hodně mě zaujala vaše účast na Letní škole BRICS 2025. Co to pro vás znamenalo a jakou roli jste tam měla?

Letnej školy som sa zúčastnila predovšetkým zo záujmu a zvedavosti. Je to príležitosť vidieť veci na vlastné oči, lepšie porozumieť projektu BRICS a nadviazať kontakty, ktoré presahujú rámec tradičných euro-atlantických aliancií. Moja účasť mala však aj osobitný rozmer: ako jediná zástupkyňa Slovenska vždy cítim istú mieru zodpovednosti. Reprezentovala som širšiu perspektívu strednej Európy, regiónu historicky a geopoliticky prepojeného so Západom, ktorý si však zároveň uvedomuje potrebu hľadať nové cesty spolupráce a obchodných vzťahov v rýchlo sa meniacej globálnej realite. Dlhodobo sa snažím budovať vzťahy založené na dôvere a vzájomnom porozumení po celom svete, čo považujem za svoj konkrétny príspevok k verejnej diplomacii Slovenska.

V českém mainstreamu je BRICS démonizován. Pochopitelně, není totiž pod kontrolou USA a EU. V čem naopak vy vidíte jeho potenciál?

Česko aj Slovensko sú súčasťou EÚ a Európska únia dnes funguje ako pevne etablované status quo. Disponuje rozsiahlym inštitucionálnym aparátom, výrazným mediálnym vplyvom a schopnosťou formovať verejnú mienku. Tento systém ale môže fungovať len dovtedy, kým je považovaný za jedinú možnú a legitímnu cestu. V okamihu, keď sa objaví dôveryhodná alternatíva, rozpadá sa mýtus jeho nevyhnutnosti aj výlučnosti. Aj preto je BRICS označovaný za prirodzeného »nepriateľa« nie z ideologických dôvodov, ale preto, že systémovo spochybňuje monopol moci. Ideologická démonizácia BRICS je len komunikačný rámec, dymová clona. Navyše veľa kritiky a negativity voči BRICS pramení aj z rasizmu či xenofóbie voči »iným«.

Skutočný problém teda nie je v tom, aké hodnoty BRICS deklaruje, ani v tom, či je tento projekt »dobrý«, alebo »zlý« v morálnom zmysle. Deklarované hodnoty a reálna politická prax sa navyše v každom mocenskom projekte môžu – a často aj budú – rozchádzať. Podstata problému je inde: BRICS narúša existujúce mocenské usporiadanie. Toto sa deje v čase, keď je nespokojnosť s Európskou úniou v európskych spoločnostiach obrovská. Ľudia sa obzerajú všetkými smermi, pretože chcú žiť lepšie – ekonomicky, sociálne aj politicky. Hľadajú elity, ktoré ich skutočne zastupujú, nie technokratov uzavretých v bruselskej bubline.

Úprimne, nepoznám ľudí, ktorí by mali pocit, že EÚ dnes hovorí ich jazykom alebo nesie reálnu zodpovednosť voči občanom. Pozrime sa napríklad na zahraničnú politiku. Na jej čele stojí Kaja Kallas, ktorá nezískala mandát od európskych voličov, ale bola vybraná pre extrémne konfrontačný, rusofóbny postoj. Výsledkom jej pozície ako diplomatky teda nie je diplomacia, ale ideologická rigidita bez akejkoľvek schopnosti či vôle reflektovať nespokojnosť občanov s postojmi EÚ k vojne na Ukrajine, k Izraelu či k bezvýhradnému nasledovaniu USA.

Namiesto demokratického dialógu sa v EÚ presadil úzky konsenzus, ktorý do veľkej miery kopíruje záujmy zbrojárskeho priemyslu. Každý, kto tento smer spochybní, je okamžite nálepkovaný ako »proruský«, »extremista«  či»dezinformátor«. Takto demokracia nefunguje a na tejto úrovni EÚ v podstate vôbec neexistuje. Ide tu o samoreprodukčný technokratický systém, ktorý slúži predovšetkým sám sebe.

A práve v tomto kontexte sa treba pozrieť na BRICS. Rétorika, ktorá nás má odrádzať od spolupráce s krajinami BRICS, hovorí o ich »nedemokratickosti«. Lenže Európa by sa mala najskôr pozrieť do zrkadla. Aký je to typ demokracie, kde sa o kľúčových otázkach k obrane, ekonomike, menovej a fiškálnej politike nerozhoduje na základe vôle elektorátu, ale pod vplyvom korporácií, bánk a lobistických skupín? Na úrovni národných štátov nám teda zostáva len prázdne politické divadlo, posadnutosť kultúrnymi spormi, neustálym presúvaním viny z jednej strany na druhú a bulvarizácia verejnej debaty, ktoré len maskujú absenciu systémových riešení.

Takže prirodzene BRICS sa javí ako konkurenčný projekt. Preskupuje obchodné siete, buduje alternatívnu finančnú infraštruktúru mimo dolárového systému a posilňuje multipolárne usporiadanie sveta. Je to atraktívna vízia pre malé periférne krajiny ako Slovensko či Česko. A práve existencia tejto alternatívy je pre európske elity hrozbou.

Pobavilo mě, když jste překvapeně reagovala na moje označení levicová intelektuálka. Pokud jí nejste vy, tak nevím kdo. Během našeho rozhovoru před třičtvrtě rokem (v Naší pravdě vyšel pod titulkem Levice musí nabídnout důvěryhodnou platformu pro hněv a frustraci pracujících) jsme mluvili o krizi levice. Registrujete někde náznaky zlepšování?

Odkedy ste ma nazval lavicovou intelektuálkou začala som sa tak ľuďom predstavovať a a tiež ich to väčšinou celkom pobaví (smích). Náznaky zlepšovania? Úprimne – veľa ich nevidím. Ako to presne pomenoval Yanis Varoufakis, ľavica je najväčším porazeným moderných dejín. A má pravdu. Neofašisti a extrémna pravica dnes pôsobia revolučnejšie, emotívnejšie a schopnejšie mobilizovať ľudí než súčasná ľavica, najmä na Západe. Nie preto, že by mali lepšie riešenia, ale preto, že ľuďom dávajú pocit, že ich niekto vidí, počúva a berie vážne.

A to je kľúčový problém. Ľudia nereagujú len na obsah politiky, ale na vzťahy a väzby, ktoré s ňou prichádzajú. Na to, či má niekto záujem o ich život, ich strachy, ich frustrácie. Práve na tomto funguje pravicová a fašizujúca politika. Povedia vám: »Si dôležitý. Si skvelý. Ja budem presadzovať tvoje záujmy. Poď so mnou.« Je to politika emócie, uznania a sľubu dôstojnosti.

Ľavica oproti tomu často ponúka len technické odpovede: pár percent na daniach, drobné úpravy systému, hovorí jazykom expertov či intelektuálov. Tento typ racionality však ľudí neoslovuje. Počúvame tú istú kritiku už desaťročia . Ľavica síce má »správne argumenty«, ale nedokáže nadchnúť, mobilizovať, vytvoriť silný príbeh.

Už počas Francúzskej revolúcie sa ukázalo, že čisto racionálny projekt nestačí. Prečo ju ľudia napokon odmietli? Pretože katolicizmus bol oveľa viac príťažlivejší. Ponúkal rituál, symboly, emóciu, metafyziku, niečo, čo dávalo svetu zmysel. Politika bez predstavivosti, bez symbolického rozmeru a bez práce s emóciami jednoducho nefunguje.

Aj u vás v Čechách vidíme dôsledky tohto zlyhania veľmi konkrétne. Za propagáciu komunizmu môžete ísť do väzenia, STAČILO sa nedostalo do parlamentu a sociálnu frustráciu dnes zachytávajú pravicoví populisti. To nie je náhoda. Keď ľavica opustí triednu politiku, sociálnu otázku a konflikt medzi prácou a kapitálom, niekto iný ten priestor zaplní – často nebezpečným, autoritárskym obsahom.

Co nová strana bývalého šéfa labouristů Jeremyho Corbyna nebo zvolení socialisty Mamdaniho, to není záblesk na lepší časy?

Áno, na prvý pohľad to môžu vyzerať ako záblesky lepších časov – Corbynov návrat s novým politickým projektom, víťazstvo Zohrana Mamdaniho v New Yorku, ľavicové posuny v Írsku, dlhodobý úspech komunistov v indickej Kerale či niekoľko viditeľných volebných a aktivistických momentov inde vo svete. Netreba si ich však zamieňať s mediálne atraktívnymi epizódami. Základná otázka znie: ide o skutočné úspechy socialistických a ľavicových hnutí a signalizujú širší vzostup ľavice?

Podľa mňa je odpoveď čiastočne áno, ale nie tak, ako si to interpretuje liberálny mainstream. Víťazstvo Mamdaniho či Corbynov nový projekt sú nepochybne reálne politické prielomy. Neznamenajú však, že by sa ľavica »vrátila k moci« v tradičnom zmysle. Nejde o návrat starej sociálnej demokracie, ani o dôkaz, že sa liberálny poriadok dokáže prirodzene reformovať. Skôr ide o symptómy hlbokej krízy kapitalizmu a liberalizmu, z ktorej sa opäť začína rodiť triedne a socialistické vedomie.

Podstatné je, že tieto posuny nevyrastajú z kultúrnej politiky pravice ani z liberálneho progresivizmu. Neopierajú sa o identitárnu estetiku ani o morálne pózy, ale o veľmi konkrétnu materiálnu skúsenosť ľudí: krízu bývania, neistotu práce, zadlženosť, vojny, kolaps verejných služieb a pocit, že celý systém funguje v prospech úzkej elity. V tomto zmysle áno, signalizujú určitý pohyb. Ide však zatiaľ o posun vedomia, nie o hotový politický zlom.

Zároveň treba pomenovať aj nepríjemnú pravdu: posledné dve dekády ukazujú, že samotný volebný úspech bez hlbokého organizačného zázemia nestačí. Skúsenosti Syrizy, Sandersa či samotného Corbyna potvrdzujú, že bez triednej organizácie, bez systematickej práce v regiónoch, na pracoviskách vo fabrikách a mimo parlament sa aj silná mobilizácia rýchlo vyčerpá alebo je absorbovaná systémom. Tieto porážky však netreba čítať ako definitívne zlyhania. Sú súčasťou procesu učenia sa. Je síce bolestivé, ale nevyhnutné. Podstatné je, že môže a malo by viesť k viac materiálne ukotvenej ľavicovej politike.

A napokon je tu rozmer, ktorý sa často podceňuje: medzinárodný. Socializmus nemožno budovať v izolácii. Žiadny kandidát, žiadna strana ani žiadna krajina nedokáže sama čeliť globálnym problémom vytvoreným kapitalizmom od finančných trhov, cez klimatickú krízu až po vojny a migráciu. Ak má mať ľavica reálnu budúcnosť, musí systematicky budovať medzinárodné siete progresívnych politikov, hnutí a organizácií, ktoré budú schopné konať koordinovane a mimo úzky rámec národných štátov.

Ak teda hovoríme o »zábleskoch na lepšie časy«, nejde zatiaľ o vzostup v zmysle moci. Ide o vzostup v zmysle vedomia. Tieto momenty nie sú náhodné a netreba ich bagatelizovať. Zároveň však nie sú dôkazom, že ľavica už vyhráva. Sú skôr signálom, že sa po desaťročiach porážok znovu formujú podmienky, v ktorých môže ľavica začať rásť tentoraz menej na ilúziách, viac na reálnej skúsenosti triedneho konfliktu a na vedome budovanej medzinárodnej solidarite.

Byla jste místopředsedkyní Socialistů.sk. Ještě se nějakým způsobem věnujete praktické politice?

Praktickej politike – ak ešte o nej môžeme hovoriť ako o niečom, čo má reálny dosah – sa momentálne nevenujem. Pôsobím na univerzite a v istom bode som si musela vybrať medzi politickou praxou a akademickou dráhou. Rozhodla som sa dokončiť doktorát, ktorý sa venuje propagande, a až potom sa môžem opäť naplno vrátiť k aktivizmu alebo politike. Zároveň sa však snažím mať spoločenský dopad aj teraz prostredníctvom akademických sietí, verejných diskusií či medzinárodných kontaktov.

Úprimne si však nie som istá, či je dnešná volebná politika tou správnou cestou, ak chceme dosiahnuť skutočnú zmenu. Najmä v kontexte EÚ sa kľúčové rozhodnutia neprijímajú prostredníctvom demokratického mandátu. Moc sa presunula inde mimo dosahu voličov, mimo parlamentov. Zvolení politici dnes často fungujú už len ako súčasť mediálnej šou, ako tváre systému, nie jeho skutoční nositelia.

Politika 21. storočia je do veľkej miery podriadená mediálnej logike. Vidíme nekonečný kolobeh PR, sociálnych sietí, fotení na konferenciách a prázdnych fráz. Obsah sa vytráca, zostáva forma. Skutočné systémové otázky ako vlastníctvo, moc, kapitál, oligarchia ostávajú nedotknuté. A priznajme si: ktorý politik je dnes ochotný ísť do otvoreného konfliktu s oligarchiou a riskovať tým všetko?

Preto sa zatiaľ snažím pochopiť a »rozlúsknuť«, ako tento systém vôbec narušiť. Ako sa dá znovu otvoriť otázka moci tam, kde bola zámerne uzavretá. Obávam sa však, že bez niečoho zásadného možno až drastického sa k radikálnemu preusporiadaniu moci nedostaneme. História ukazuje, že systémy sa často nezačnú meniť v momente stability, ale až vtedy, keď sa situácia citeľne zhorší. Možno si Európa bude musieť prejsť ešte hlbšou krízou, aby sa vôbec otvoril priestor pre skutočnú zmenu.

David PROUD