Lucia Hubinská: Levice musí nabídnout důvěryhodnou platformu pro hněv a frustraci pracujících

638

Lucia Hubinská je slovenská vysokoškolská pedagožka několik let působící v Londýně, která spoluvedla stranu socialisti.sk. Přinášíme její doslova mezinárodní vhled na situaci levice i čerstvé zkušenosti z Číny.

Prozradíte nám svoji cestu na radikální levici?

Nevyrastala som v politickom prostredí a nikdy som sa nevidela ako politička. Do politiky som vstúpila nie preto, že by som po nej túžila, ale preto, že som nedokázala mlčať. Mojím východiskovým bodom bola aktivistická činnosť – konkrétne v súvislosti s prípadom Juliana Assangea. Impulz prišiel v momente, keď ho násilne vyviedli z ekvádorskej ambasády v Londýne a zatkli. Vtedy sa vo mne spustil alarm svedomia. Pýtala som sa: »V akom svete to žijeme?« Bola som šokovaná.

V tom čase som študovala magisterské štúdium v Barcelone. Správy o jeho zatknutí ma zasiahli natoľko, že som týždeň nevedela hovoriť o ničom inom a noci som trávila bez spánku. Rezervovala som si letenku do Londýna a spojila sa s miestnymi aktivistami. Nasledujúce dva dni som strávila na protestoch. Od tej chvíle už pre mňa nebolo možné zatvárať oči pred nespravodlivosťou vo svete.

Julian Assange mal jasné poslanie: dať ľuďom do rúk nástroj na odhaľovanie pravdy. A práve pravda je kľúčová, aby sme ako spoločnosť mohli prijímať rozhodnutia v prospech väčšiny, nie úzkej elity. Radikálna ľavica o tom hovorí jasne – jej cieľom je postaviť sa na stranu slabších, bojovať proti nespravodlivosti, chrániť práva obyčajných ľudí a vzdorovať systému, ktorý vykorisťuje, utláča a ničí naše spoločnosti i planétu.

Pendlujete mezi Slovenskem a Velkou Británií. Můžete nějak srovnat levicovou aktivistickou scénu na ostrově a ve vaší zemi?

Skutočná ľavicová scéna v Británii je v podstate v rovnako zúboženom stave ako tá slovenská. Existuje na periférii spoločenského a politického diskurzu, ďaleko od centra pozornosti. Ľavicové hnutie je tu rozdrobené do množstva malých mikrostrán a frakcií – niektoré sa označujú za socialistické, iné za marxisticko-leninské, ďalšie za revolučne komunistické, anarchistické či trockistické. Táto roztrieštenosť je nielen frustrujúca, ale aj demoralizujúca.

Je demoralizujúce sledovať, ako si malé skupinky ľudí, pre ktorých je teoretická čistota nadradená praktickej zmene, naivne myslia, že s niekoľkými desiatkami alebo nanajvýš stovkou členov dokážu uskutočniť revolúciu. Tento elitársky sektársky prístup – hoci často ide o úprimných a zanietených ľudí – v skutočnosti oslabuje akúkoľvek šancu na širšie spoločenské presadenie ľavicových ideálov. Mrzí ma, že sa nedokážeme spojiť ani v základných otázkach, a hnevá ma, že osobné alebo ideologické rozdiely zvyčajne víťazia nad kolektívnym záujmom.

Situácia sa ešte viac vyhrotila po návrate Donalda Trumpa do Bieleho domu. Jeho znovuzvolenie vo mne vzbudzuje hlboké obavy o budúcnosť sveta – a zároveň ukazuje, ako hlboko ľavica zlyhala. Zlyhala preto, lebo sa nechala opantať víziou liberalizmu, ktorý sľuboval »progres«, ale ten nikdy nenaplnil. No liberalizmus nie je socializmus – a nikdy nebude. Skutočná ekonomická rovnosť musí predchádzať akejkoľvek inej rovnosti. Nemôžeme dôsledne riešiť otázky feminizmu, práv LGBT+ ľudí či rasovej spravodlivosti v rámci systému, ktorý je založený na vykorisťovaní a akumulácii kapitálu.

Zároveň si kladiem otázku, či koncept liberálneho socializmu sám o sebe nie je oxymoron (protimluv – pozn. red.). Myslím si, že pri našom súčasnom chápaní »slobody« a »trhu« ním naozaj je. Pokiaľ budeme chápať slobodu ako individuálnu autonómiu oddelenú od materiálnych podmienok, potom nikdy nevybudujeme spoločnosť, ktorá je spravodlivá pre všetkých – a nie len pre vyvolených.

Co přesně vlastně v Británii děláte?

Pôsobím ako vysokoškolská pedagogička a venujem sa výučbe študentov športovej žurnalistiky, pričom sa zameriavam najmä na predmety spojené s digitálnymi médiami, strategickou komunikáciou a verejnými vzťahmi. V Spojenom kráľovstve žijem už viac ako desať rokov. Prvýkrát som tam prišla ešte počas strednej školy, keď som tam strávila rok ako študentka. Neskôr som v Anglicku absolvovala aj bakalárske štúdium, po ktorom nasledovalo magisterské vzdelanie v Škótsku a v Španielsku. Po jeho ukončení som sa vrátila späť do Anglicka, kde som začala pracovať v akademickej sfére.

Veľká Británia sa stala mojím druhým domovom – hoci je to vzťah plný protikladov, lásky aj frustrácie. Práve každodenný život v spoločnosti, ktorú považujem za hlboko nespravodlivú a ekonomicky nerovnú, ma postupne priviedol k socialistickému presvedčeniu.

Vrátíme se k vám domů. Byla jste místopředsedkyní socialisti.sk, tak jste se v této části politického spektra hodně pohybovala a předpokládám, že stále pohybujete. Jak vidíte nejbližší budoucnost levice na Slovensku?

Rada by som bola optimistická, no obávam sa, že by to bolo neúprimné. To, čo dnes sledujeme v západnom svete, je znepokojivý trend – čoraz väčší posun robotníckeho voliča smerom k extrémnej pravici. Práve preto je naliehavo potrebné, aby ľavica dokázala ponúknuť dôveryhodnú a zrozumiteľnú platformu pre hnev a frustráciu pracujúcej triedy.

Zdá sa mi však, že nie každý ľavičiar – a už vôbec nie každý ľavicový politik – je schopný skutočne porozumieť mysleniu a skúsenostiam pracujúcich ľudí. Ľavica, či už na Západe alebo aj u nás, sa čoraz častejšie uzatvára do intelektuálne exkluzívneho prostredia – do kruhu, kde sa diskutuje o teóriách, ale reálne problémy ľudí sú mimo ich každodennej skúsenosti. Tento odklon od života bežných ľudí je nebezpečný.

Na druhej strane, zároveň sa stretávame aj s druhým extrémom – politickým oportunizmom, kde sa stratégiou stáva prázdne prispôsobovanie sa verejnej mienke bez skutočného hodnotového ukotvenia. Medzi elitárskym intelektualizmom a oportunistickým populizmom tak často zaniká autentický hlas ľavicovej politiky, ktorá by mala byť pevne zakorenená v každodennom zápase pracujúcich.

Ve chvíli tohoto rozhovoru jste právě v Číně. Co vás tam zatím nejvíc dostalo?

Z Číny som veľmi príjemne prekvapená. Nečakala by som, že v jednom z najväčších miest sveta sa dá žiť s takým pokojom a poriadkom. Bývam priamo v centre Pekingu, no napriek jeho obrovskej rozlohe a populácii – ktorá presahuje počet obyvateľov Londýna o takmer 12 miliónov – necítim ten chaos, tlačenicu či stres, ktoré by človek v takejto megamestkej aglomerácii prirodzene očakával. Veľkým prekvapením pre mňa bola nižšia hustota obyvateľstva a výnimočne dobrá organizácia verejného priestoru.

Ulice sú široké, prehľadné a lemované zeleňou, čo vytvára veľmi príjemné mestské prostredie. Všade sú dostupné zdieľané bicykle, ktoré si možno požičať cez mobilnú aplikáciu – vždy funkčné, ľahko dostupné a za symbolickú cenu.

Skúsila som už aj miestne metro, ktoré ma príjemne prekvapilo nielen svojou efektivitou, ale predovšetkým cenou. V porovnaní s londýnskym systémom je takmer smiešne lacné – mesačný lístok vás tu vyjde o viac než 200 eur menej. Včerajší celodenný lístok ma stál približne 1 euro, zatiaľ čo v Londýne by som za rovnakú službu zaplatila sedemnásobok.

Čo ma však naozaj najviac fascinuje, je pocit bezpečia a slobody. Napriek miliónom obyvateľov pôsobí mesto pokojne, upravene a bez bežných problémov, aké sú známe zo západných miest – žiadne konfliktné situácie, vandalizmus či nekomfortné scény. Nemám obavy o svoje osobné veci, nebojím sa vreckárov a večerné prechádzky ako žena v meste považujem za úplne prirodzené a bez rizika. Nikto vás neobťažuje, nikto na vás nepokrikuje. Táto pokojná každodennosť je nesmierne osviežujúca.

Aj náklady na život sú tu výrazne nižšie – či už ide o potraviny, nájom, dopravu alebo každodenné výdavky. A pritom miestni obyvatelia nezarábajú až o toľko menej než ľudia v Londýne. Zdá sa, že práve preto tu život nie je sprevádzaný neustálym finančným stresom. Nečakala som, že práve v takomto obrovskom meste nájdem toľko pokoja, dostupnosti a kvality života.

Čím by mohla být Čína inspirativní pro Evropu?

Fascinuje ma množstvo vecí. Rozvoj a hospodársky rozmach, ktorý Čína za posledné desaťročia zažila, je naozaj ohromujúci – no ešte dôležitejšie než samotné výsledky je to, čo za týmto pokrokom stojí. Tým základom je pozoruhodná jednota národa a kolektívna súdržnosť, vďaka ktorej ľudia dokážu spolupracovať v prospech spoločného cieľa. Mám pocit, že tu skutočne platí princíp »jeden za všetkých, všetci za jedného«.

Za čínskym úspechom však nestojí len disciplína a spolupráca, ale aj spoločná vízia budúcnosti – niečo, čo v Európe dnes citeľne chýba. Chýba nám nielen spoločná európska predstava o tom, kam smerujeme ako kontinent, ale absentuje aj na úrovni jednotlivých národných štátov. Namiesto toho sledujeme nárast individualizmu, polarizácie a sebectva, čo priamo brzdí spoločenský rozvoj. Nemáme skutočných lídrov, ktorí by vedeli sformulovať silnú, inšpiratívnu víziu a zároveň by mali schopnosť presvedčiť ľudí, aby im verili a nasledovali ich. V mnohých prípadoch sa naše politické vízie končia s horizontom najbližších volieb.

Čo ma na Číne zaujalo tiež, je hlboký rešpekt k vlastnej histórii a kultúrnym tradíciám, ktorý však nie je konzervatívne strnulý – práve naopak, je nesmierne sofistikovaný. Výborným príkladom je ich prístup k filozofii Konfucia. Aj po stáročiach jeho učenie stále formuje morálny a spoločenský rámec čínskej spoločnosti. Samozrejme, súčasná Čína neprijíma túto filozofiu doslovne. To, čo robí, je múdre vyňatie jej nadčasového jadra – hodnôt ako priateľstvo, solidarita, umiernenosť či cnosť – a ich začlenenie do modernej každodennosti.

Táto schopnosť čerpať z minulosti bez toho, aby sa krajina zasekla v nostalgii, kombinovaná s jednotou a víziou, predstavuje silný základ, z ktorého čínska spoločnosť dnes čerpá. Myslím, že v tomto má Západ čo doháňať.

Prožila jste svátek mezinárodní solidarity První máj v hlavním městě ČLR. Jak tam pracující tento svátek slaví? Jsou nějaké oficiální manifestace, nebo je to spíše volný den pro pracující?
Sviatok 1. mája má v Číne dnes skôr apolitický charakter a nenesie výrazné znaky tradičných robotníckych osláv, ako ich poznáme z histórie či z iných krajín. Ulice nezapĺňajú sprievody ani transparenty s politickými heslami. Napriek tomu však zostáva oficiálnym štátnym sviatkom a pracujúci si ho užívajú ako zaslúžený deň oddychu, najčastejšie v spoločnosti rodiny. Atmosféra v Pekingu počas týchto dní ožíva – mesto je plnšie, živšie, a zapĺňajú ho aj návštevníci z iných častí krajiny, ktorí využívajú voľno na krátky oddych alebo spoznávanie hlavného mesta.
Aj keď bežné oslavy neprebiehajú vo veľkom štýle, tento rok sa konalo významné oficiálne podujatie pri príležitosti 100. výročia založenia Všečínskej federácie odborových zväzov. Súčasťou osláv bolo aj slávnostné zhromaždenie, na ktorom boli ocenení príkladní pracovníci a osobnosti, ktoré svojou prácou a prístupom prispeli k rozvoju spoločnosti.
Pri tejto príležitosti vystúpil s prejavom aj Si Ťin-pching, generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny. Vo svojom vystúpení vzdal poctu oceneným a zároveň vyjadril úctu všetkým pracujúcim – robotníkom, roľníkom, intelektuálom a zástupcom rôznych profesií zo všetkých etnických skupín. Zároveň ocenil prácu odborových zväzov na všetkých úrovniach a ich prínos pre stabilitu a rozvoj čínskej spoločnosti.
Sviatok práce tak v čínskom kontexte síce nemá masový politický rozmer, no stále zostáva významnou pripomienkou úlohy pracujúcich v budovaní krajiny – ako aj príležitosťou na vyjadrenie uznania tým, ktorí prispievajú k spoločnému pokroku.

David PROUD