Marek Frauwirth bol výnimočná intelektuálna osobnosť

od redakce

Rozhovor týdeníku NAŠE PRAVDA s historikem a spisovatelem profesorem Jozefem Leikertem

Je pro nás Čechy trošku zahanbující, že největší odborník na 17. listopad 1939 jste vy, slovenský historik a spisovatel. Co vás fascinovalo – a stále fascinuje – na těchto dramatických událostech českých dějin? Nebo toto vnímáte jako součást našich společných dějin?

Pri všetkej skromnosti sa necítim byť najväčší odborník na 17. november 1939, hoci o tejto veľkej študentskej tragédií viem dosť veľa a napísal som o nej sedem kníh, ktoré boli dobre prijaté odborníkmi i laickou verejnosťou. Tieto udalosti tvoria dejiny nielen Čechov, ale aj Slovákov, lebo na českých vysokých školách v tom čase študovalo veľa Slovákov. Vlastne, sú to dejiny celého pokrokového sveta, veď dovtedy sa nestalo, aby niekto násilne zatvoril vysoké školy a študentov internoval so zámerom likvidácie. Nešlo len o zničenie budúcej českej, ale sčasti aj slovenskej inteligencie.

So záujmom som sledoval aj študentov, ktorých nezatvorili a podarilo sa im utiecť do vznikajúcej Čs. zahraničnej armády. Utekali väčšinou cez Slovensko a Slováci im významne pomáhali. Nebyť ich pomoci, možno by sa neboli vôbec dostali do Francúzska a neskôr do Anglicka. Slováci pri tom zohrali veľkú úlohu a pomáhali aj iným Čechom, ktorí utekali cez Slovensko. Nehovoriac, že mnohí slovenskí študenti odišli spolu s českými, aby spoločne 17. novembra 1941 s pomocou anglických študentov založili Medzinárodný deň študentstva. Nedá sa teda hovoriť len o českých dejinách, treba hovoriť aj o slovenských a európskych dejinách.

Autor knihy a překladatelka ze slovenštiny pedagožka a historička Miroslava Poláková (vpravo) na veletrhu Svět knihy 2022 v Praze. Vlevo zástupkyně nakladatelství.

Sedmnáctý listopad je v ČR už opět Mezinárodním dnem studentstva a i vy jste se o to zasloužil svými knihami, přednáškami, besedami, také jste inicioval pamětní desku připomínající Jana Opletala a Václava Sedláčka v Žitné ulici v Praze. Kdy se ohledně názvu dne 17. listopadu stane i na Slovensku?

Snažím sa o to viac rokov. Volám, prosím, burcujem, tak ako som to robil v Čechách. Verím, že jedného dňa aj poslanci slovenského parlamentu odsúhlasia 17. november ako Medzinárodný deň študentstva, veď ním bol do roku 1989, teda 48 rokov. Aj slovenskí študenti si zaslúžia oficiálne svoj sviatok, predsa vznikol za značnej pomoci bývalých slovenských študentov bojujúcich v Československej zahraničnej armáde. Myslel som si, že sa to podarí tohto roku, výhrady nemal ani predseda parlamentu. Pred niekoľkými dňami som sa z médií dozvedel, že poslanci schválili dva nové pamätné dní – Deň boja proti nenávistným prejavom na deťochDeň obetí pandémie. Len nie Medzinárodný deň študentstva

V České republice vyšla vaše nejnovější kniha věnovaná jednomu mladému muži z devíti studentských funkcionářů zastřelených 17. 11. 1939 – Marku Frauwirthovi. Proč jste se tolik ponořil právě do jeho 28 let krátkého, ale bohatého života? Je to tím, že jediný ze zastřelených byl Slovák?

Môj záujem ovplyvnil aj fakt, že bol Slovák, ale väčšmi ma upútalo, že bol zo všetkých deviatich popravených najpokrokovejší, ak to možno tak nazvať. Marek Frauwirth bol ľavicovo orientovaný a mal široký rozhľad. Marek bol po každej stránke výnimočná intelektuálna osobnosť a to ma na ňom mimoriadne priťahovalo. Chcel som vedieť o ňom čo najviac: odkiaľ prišiel, čo okrem štúdia robil v Prahe, prečo ho študenti radi vyhľadávali.

Jeho politické cílení k levici je zřejmé, ovšem fascinující je jeho podíl na záchraně 2216 lidí, kterým pomohl vydat falešný pas Slovenského štátu a tak prchnout z protektorátu. Je znám tento jeho čin na Slovensku? Má někde pamětní desku, jmenuje se po něm ulice či jiný veřejný prostor?

Marek Frauwirth naozaj zachránil toľkých ľudí, ako spomínate, a pomáhal mu pri tom jeho dobrý kamarát Viliam Černiansky, s ktorým brigádovali na slovenskom konzuláte a načierno vydali nejeden falošný pas. Výhodou bolo, že na takýto pas sa dalo cestovať do celého sveta, zásluhou čomu sa zachránilo veľa českých intelektuálov, komunistov, židov, bývalých vojakov. Keď to vynásobíme ich potomkami, vyjde nám skutočne nemalé číslo…

Kámen zmizelých v chodníku před pražským domem, odkud 17. listopadu 1939 gestapo odvleklo Marka Frauwirtha.

Napriek tomu v Čechách, ale ani na Slovensku mnohí o Markovi Frauwirthovi nevedia. V Tvrdošíne, odkiaľ pochádzal, má spolu s ostatnými zavraždenými z Akcie 17. november 1939, pomník a pamätnú tabuľu. Pamätná tabuľa je aj na starej budove Obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, kde chodil na strednú školu. Teraz, 16. novembra, bola po ňom slávnostne pomenovaná obchodná akadémia.

A to díky vám…

Áno, bol som toho hlavný iniciátor. Veľmi ťažko sa presadzovala pamätná tabuľa na základnej škole v Tvrdošíne, ktorú odhalili v roku 1964 pri príležitosti oslobodenia Československa. Žiaľ, po novembri 1939 ju zvesili, lebo niekto o Markovi Frauwirthovi vyhlásil, že bol komunista. Bolo to v období, keď sa v Československu počas tzv. zamatovej revolúcie odstraňovali všelijaké sochy komunistických predstaviteľov. Pretože v malom mestečku na severe Oravy žiadnu takú sochu nemali, odstránili pamätnú tabuľu Markovi Frauwirthovi. Dalo mi značnú námahu, aby sme nainštalovali novú tabuľu. Dúfam, že túto už nikto nikdy nezvesí… Veľký problém bol aj s pomenovaním obchodnej akadémie v Banskej Bystrici. Dlho bolo proti vedenie školy.

Marek Frauwirth se podílel na organizaci demonstrace 28. října 1939, která připomínala ČSR. Byl členem podzemní studentské organizace, rozdával letáky po Praze, které zvaly na tuto demonstraci. Možno říci, že byl příznivcem Československa?

Hoci pochádzal z maličkého mestečka Tvrdošín, mal blízky vzťah k Čechom a za prvej republiky bol v mnohom ovplyvnení českou kultúrou a umením. Aj preto sa rozhodol po maturite študovať v Prahe, ktorú si mimoriadne obľúbil. Medzi spolužiakmi a kamarátmi mal prirodzenú autoritu, často ho vyhľadávali a on im rád recitoval, hral na husliach, gitare či rozprával o nových knihách, ktoré si chodil v sobotu pred zatvorením kníhkupectva na Václavskom námestí požičať, aby ich v pondelok ráno ešte pred otvorením obchodu mohol vrátiť. Bol mimoriadne rozhľadený, sčítaný, poznal svet, veľmi rád cestoval.

I osudy jeho rodičů a sourozenců za války jsou nesmírně tragické. Jak vyhasly jejich životy?

Marek bol Žid, jeho rodičia zahynuli v osvienčimskom koncentráku a ďalší rodinní príslušníci zomreli v horách, kde sa skrývali pred Nemcami. Zázrakom prežil iba brat Maximilián, ukrývajúci sa hlboko v lesoch, a brat Jozef, ktorý prešiel ôsmymi koncentračnými tábormi, aby sa s podlomeným zdravím vrátil domov. Tragickou smrťou zomrel aj Marek, ktorého zavčasu ráno 17. novembra vytiahli z privátu v Dome U Kočků. Prišli naisto, čo tiež prezrádza, že jeho zaistenie a následná poprava nebola náhoda.

Kdo se pečlivě a detailněji seznámí s profily všech devíti studentských funkcionářů, kteří byli 17. 11. 1939 zastřeleni v Ruzyni, je překvapen, jak rozdílní byli. Opravdu měli jen dvě záležitosti společné: pracovali aktivně ve studentském hnutí a byli veskrze velmi vzdělaní a talentovaní. Ovšem většina byla pravicových – a jen jediný levicový je právě Marek Frauwirth.

Je to pravda, niektorí možno aj spolupracovali s Nemcami. Páči sa mi názor, ktorý mi povedal uznávaný literárny vedec a kritik prof. František Buriánek, jeden zo študentov, ktorí boli väznení v koncentráku. Krv všetkých, nech boli takí či onakí, zmyla ich hriechy a rozdiely, veď zaplatili tým najvzácnejším, svojimi životmi. Isto aj preto prezident Miloš Zeman udelil všetkým deviatim tento rok 28. októbra štátne vyznamenanie in memoriam Medailu Za hrdinstvo.

Nacistům tedy šlo o to, pokořit budoucí inteligenci slovanského národa, a nesledovali, kdo byl jakého přesvědčení?

Nepodarilo sa mi presne zistiť, podľa akého kľúča mladých chlapcov, či skôr mužov, Nemci vyberali, aby ich o pár hodín neskôr označili za študentských vodcov. Bol medzi nimi aj napríklad veľký vekový rozdiel. Najmladší bol ani nie osemnásťročný Václav Šaffránek a najstarší Josef Matoušek, ktorý mal 32 rokov a bol docentom histórie na Univerzite Karlovej. Okrem Marka Frauwirtha boli všetci Česi.

Ako sa on dostal do tejto skupiny, je skutočná záhada. Najskôr preto, že mu boli dlhšie na stope. Pritom cez letné prázdniny roku 1939 nebol v Prahe, ale na Slovensku a mesiac sa túlal po Taliansku. Napriek tomu, že tam videl na obchodoch nápisy Židov neobsluhujeme, neemigroval, ale sa vrátil na Slovensko a koncom septembra ilegálne prekročil hranice, aby sa dostal späť do Prahy. Priamo do jamy levovej… Ovládal niekoľko jazykov a dobre vedel i videl, ako sa nacizmus rozmáha v celej Európe. Otázne je, čo ho hnalo vrátiť sa do Prahy.

Jedním z významných studentských funkcionářů té doby byl Kuneš Sonntag, který ač byl zapojen do odboje, unikl popravě, byl »jen« internován v Sachsenhausenu. Čím si to vysvětlit? Prostě náhoda?

Kuneša Sonntaga som dobre poznal a pri hľadaní materiálov o udalostiach 17. novembra 1939 sme sa viac razy stretli a dlho sa rozprávali. Poznám aj peripetie, ako ich gestapo prepadlo na schôdzi v Hopfenstockovej ulici, ktorú ako tajomník Českého zväzu študentstva zvolával ešte pred pohrebom Jana Opletala. Všetkých odviezli do Petschkovho paláca a Kuneša Sonntaga vypočúval sám K. H. Frank. Bil ho bičíkom a nadával mu, že je jeden z vodcov »českej bandy – pseudointelegencie« a študenti za prípravu »puču« budú kruto potrestaní: vodcovia popravení, vysoké školy zatvorené a študenti odvlečení. Kde, to nepovedal. Potom Sonntaga odviedli na Pankrác a zavreli do cely s Bedřichom Koulom a Václavom Jindrom. O štvrtej-piatej ráno Koulu zobrali, vraj k stannému súdu, a o pár hodín ho popravili. Prečo nepopravili aj jeho a Jindru, nevedel, zbytočne si v koncentráku nad tým lámali hlavu. Sonntag pripustil, že možno v jeho prípade zohrala rolu skutočnosť, že jeho otec bol za prvej republiky ministrom a Frank poslancom parlamentu. Po vojne sa koleso dejín otočilo a Kuneš Sonntag žaloval K. H. Franka za všetkých českých študentov. Dokonca ho sám vypočúval v cele a Frank ho prosil, aby mu vybavil milosť.

Kniha Rozčísnutý čas Marka Frauwirtha.

Jakou roli v udání několika studentů, kteří byli 16. 11. 1939 na studentské poradě v někdejší Hopfenstockově ulici, sehrál udavač Jaroslav Hošek? Jaký byl jeho další osud, a byl po válce potrestán?

Všetko nasvedčuje tomu, že študentov, ktorí boli na porade večer 16. novembra, udal Jaroslav Hošek, veď predtým na nich vypracoval charakteristiky. S najväčšou pravdepodobnosťou udal aj Marka Frauwirtha, o čom podrobne píšem v knihe Rozčísnutý čas Marka Frauwirtha. Veľa mi o Hoškovi rozprával Kuneš Sonntag. Hošek býval na tom istom internáte na Letnej, ako Marek Frauwirth, takže ho dobre poznal. Bol štvrtým podpredsedom Českého zväzu študentstva a mal na starosti spoluprácu s nemeckými študentmi. Zmenil si priezvisko na Hoschek a hlásil sa k nemeckej národnosti. Patril ku Gajdovým fašistom. Po smrti Reinharda Heydricha vraj napísal oslavnú báseň a poslal ju ministrovi školstva Emanuelovi Moravcovi. Po vojne na Ľudovom súde v Jihlave tvrdil, že bol ľavicového zmýšľania a v rokoch 1934–1935 dokonca komunistom. Dostal šesť rokov, ale po dvoch mesiacoch ušiel cez Rakúsko do Austrálie, kde si zmenil meno i priezvisko. Volal sa Peter Por.

Čeští studenti v Sachsenhausenu, zejména ti z humanitních oborů, měli možnost se přímo v koncentráčnických barácích setkávat s profesory Jagellonské univerzity, kteří byli masivně zavlečeni do koncentráku zhruba ve stejném období, a tito profesoři mohli českým studentům vyprávět-přednášet. Němci v okupovaném Polsku tedy likvidovali »jen« profesory?

V Krakove sa nacisti zamerali len na pedagógov Jagellonskej univezity a študenti ich nezaujímali. Akademikov 6. novembra 1939 zavolali do posluchárni 66 Collegia Nova a tam všetkých, bolo ich 183, zatkli. Dôvod bol jediný, aby sa nemohol začať nový akademický rok. Po troch týždňoch 169, zväčša profesorov a docentov, odtransportovali do koncentračného tábora Sachsenhausen, kde sa zrazu stretli s českými študentmi. Tí mnohých poznali z kníh a skrípt. Tajne ich začali vyhľadávať a miestami to vypadalo tak, že semester českých študentov v koncentráku pokračoval ďalej…

Jaký byl osud těchto polských profesorů?

Smutný, ako osud všetkých väzňov v koncentráku, vrátane českých študentov. Svetová verejnosť sa búrila nielen kvôli zatvoreným českým vysokým školám, ale aj kvôli deportácii poľských pedagógov. Hitler postupne začal študentov prepúšťať, pustil aj krakovských pedagógov, ktorí mali viac ako 40 rokov. Mladších premiestnil do koncentračného tábora v Dachau, odkiaľ ich prepustil v októbri 1941. Tých, ktorí ostali v Sachsenahusene, pustil do konca roka 1941. Pre zaujímavosť, posledný český študent bol prepustený zo Sachsenhausenu 10. marca 1943. Z poľských pedagógov zomreli trinásti a zo študentov osemnásti.

I neblaze známá Pečkárna hrála roli v osudu českých vysokoškoláků. Tam byli eskortováni někteří z nich k výslechu, který vedl sám muž číslo 2 v protektorátu K. H. Frank. Známe to z výpovědi přeživšího Sonntaga či popraveného Josefa Adamce. Takže i k pamětní desce na Pečkárně bychom měli dávat květiny a svíčky 17. listopadu?

Obrazne povedané, pred Petschkov palác by sme mali dávať kvetiny každý deň, pretože nebolo dňa, kedy by neboli cez vojnu za jeho múrmi niekoho ubili alebo neposlali do koncentračného tábora. Priznám sa, že som ešte v Petschkovom paláci nebol, akosi sa bojím vojsť do tej budovy. Dokonca, aj keď idem okolo, stiahne mi hrdlo, lebo veľmi dobre viem, čo sa odohrávalo za jeho múrmi. Viac razy som si položil otázku, ako sa v týchto priestoroch pracuje. Predpokladám, že mladí zamestnanci ani nevedia, čo sa tu počas druhej svetovej vojny dialo.

Ještě k Opletalovi. Byl prvním smutným hrdinou 17. 11. 1939 a i pro něho platí, že tak jako Frauwirth byl nesmírně talentovaný. Uměl několik jazyků, v nich studoval i lékařské knihy, byl dopředu před ostatními studenty, radil medikům vyšších ročníků. Byl vynikající ve všech předmětech. Přemýšlím, kým by byl, jak daleko by posunul vědu ve svém oboru, kdyby mu bylo umožněno žít a dostudovat…

Nad tým som neraz rozmýšľaj aj ja. Podľa mňa sú len dva možnosti. Pravdepodobne by na rodnej Hanej liečil chudobných a stal sa široko-ďaleko vyhľadávaným lekárom. To plánoval so svojou priateľkou Maruškou Kafkovou, ktorá s ním v jednom ročníku študovala medicínu. Druhá možnosť, ktorý sa mi zdá ešte viac pravdepodobná, je, že by bol zostal v Prahe a stal by sa uznávaným profesorom a vedcom. Myslím si, že by sa bol venoval by napríklad výskumu rakoviny, prípadne inej zákernej choroby. Podľa výsledkov štúdia mal všetky predpoklady stať sa svetoznámym vedcom. Nevylučujem ani to, že by neodišiel do zahraničia, ale určite tam nezostal nastálo, lebo rodnú krajinu mal hlboko vrastenú do seba. Som takmer presvedčený, že cez vojnu by bol na výzvu prezidenta Beneša odišiel do vznikajúcej Československej zahraničnej armády. Podobne reagoval po vyhlásení mobilizácia v roku 1938. Ako mi povedali jeho kamaráti, vtedy bez dlhého uvažovania vstal a odišiel, dokonca len v šľapkách…

Mezi zavlečenými do koncentráku byli nejen pražští vysokoškoláci, ale také brněnští a příbramští…

Nemci neprepadli len pražské internáty, ale aj internáty v Brne. V Příbrame internáty neboli, ale niektorých študentov zatkli na privátoch, prípadne si na nich počkali, keď prišli ráno do školy. V Brne zatýkali aj neskôr a študentov po dvoch mesiacov dopravili cez Viedeň do koncentráku v Sachsenahusene, kde sa »zvítali« so svojimi kamarátmi. Podľa môjho výskumu, ktorý som robil tridsať rokov, sa v koncentráku ocitlo spolu 1222 českých študentov. Slovákov, ani ďalších zahraničných študentov, študujúcich v tom čase v Čechách, do koncentráku nezobrali. Z internátov ich síce odvliekli spolu s českými študentmi a umiestnili v Ruzyňských kasárňach, ale keď sa ohradil juhoslovanský veľvyslanec, Hitler veľkodušne vyhlásil, aby zahraničných študentov, teda aj Slovákov, okamžite prepustia. Tak sa do koncentráku nedostali.

Vaše dílo o Marku Frauwirthovi přináší řadu dosud nových i neznámých faktů. Kolik času jste na knize pracoval?

Prvý raz som sa o Markovi Frauwirhovi zmieňoval v mojej knihe Ráno prišla noc, ktorá vyšla k 50. výročiu študentských udalostí 17. novembra 1989. Odvtedy som intenzívne po ňom pátral v archívoch, vypytoval sa pamätníkov. Z toho, čo som zistil, som napísal spomínanú knihu Rozčesnutý čas Marka Frauwirtha, ktorá je zaujímavá aj tým, že je písaná formou listu neznámemu, ale predsa blízkemu priateľovi Markovi Frauwirthovi.

Monika HOŘENÍ

Přečtěte si další články

Nasepravda.cz 2023. Všechna práva vyhrazena. Vydavatel: Futura, a.s.