Maximalizace zisku vede k manipulaci médií

od redakce

Rozhovor se slovenským politologem Petrem Dinušem

*Produkce a distribuce znalostí byla integrována do průmyslového systému masové výroby a kapitalistického soukromého podnikání. V rámci stále více transnacionalizované sítě korporací, z nichž mnohé vznikly v USA a Británii, se znalosti staly výrobní silou a tržním zbožím. Prolíná se tato věc i do univerzit na Slovensku? Od kdy k tomuto přesunu došlo a proč?

Áno, prelína. Veda je v kapitalistickej spoločnosti formovaná požiadavkami tržných síl v záujme súkromného kapitálu. Trhu sa veda v bývalom Československu podriadila po roku 1989. Vysokoškolské a akademické inštitúcie boli začlenené do kontextu masovej kapitalistickej produkcie v rámci trhovej ekonomiky. Modifikácia charakteru slovenských univerzít, vysokých škôl a akademických inštitúcií v posledných desaťročiach, t. j. premena tohto prostredia na výkon a tomu zodpovedajúce vykazovania výsledkov práce, súvisí s prehlbovaním trhovej podstaty kapitalistickej ekonomiky v podobe rozšírenej komodifikácie, ktorá nachádza ideologický odraz v podobe neoliberalizmu. V takomto charaktere sa nielen na slovenské vysoké školy, univerzity a akademické inštitúcie pozerá rovnako ako na súkromné firmy. Nie je rozdiel medzi materiálnou a intelektuálnou produkciou. Poznanie ako tovar sa kvantifikuje, meria sa, obchoduje sa s ním a speňažuje so ziskom na trhu. Je to rovnaké na Slovensku, v Českej republike, Maďarsku, Poľsku a v ďalších krajinách, v ktorých vedenie ovláda kapitál.

Takýto prístup však nie je prekvapujúci. Jedná sa o perspektívu, ktorá najmenej od druhej svetovej vojny spoluurčovala rozhodovanie o verejnej podpore vedy v USA a v západnej Európe. Po roku 1989 sme sa k tejto perspektíve pripojili aj my. Kritika komercionalizácie a byrokratizácie vysokoškolskej a akademickej sféry s jej kultúrou výkonu a auditu, ktorá sa u nás definitívne presadila po roku 2000, je o to viac aktuálna a oprávnená.

Som presvedčený, že najlepším metodologickým nástrojom k pochopeniu sociálnych procesov v globálnom kontexte transnacionálneho kapitalizmu stále zostáva marxizmus. Buržoázia sa ho preto snaží rôznymi cestami neutralizovať, pretože v ňom oprávnene vidí návod na likvidáciu jej triedneho vlastníctva a moci.

*Deformují podle vašeho názoru vysoké školy soukromého typu, resp. studijní obory, které jsou vytvářeny uměle bez ohledu na to, co očekáváme od přínosu jejich absolventů společnosti?

Súkromné VŠ sú spravidla orientované na maximalizáciu zisku, nie úrovne vzdelávania. Študijné odbory sú otvárané v záujme získania čo najvyššieho počtu študentov, bez ohľadu na spoločenský dopyt po konkrétnej kvalifikácii a tiež na možnosti zamestnania. Je tiež cieľom udržať si študenta za každú cenu, čo sa často dosahuje znižovaním pomyselnej latky v hodnotení študenta, tak aby nebol nútený opustiť školu pre nedostatočný prospech. Dochádza tak k určitým »pretekom ku dnu«, kde popularita školy sa odvíja najmä od ľahkosti, bezpracnosti a rýchlosti získania daného titulu. Tomu napomáha aj systém financovania VŠ, ktorý dlhodobo uprednostňuje vysoké počty prijímaných študentov na úkor kvality vzdelávania. Dôsledkom je potom inflácia VŠ titulov, hlavne v určitých oblastiach. Taktiež sú silne uprednostňované študijné odbory, ktoré si nevyžadujú vysoké investície do prevádzky a realizácie štúdia. V dôsledku toho investične náročnejšie technické odbory zostávajú prakticky úplne v réžii štátu.

I za predpokladu existencie kvalitných súkromných VŠ je ich pôsobenie už v princípe prvkom nedemokratickým, zavádzajúcim majetkový cenzus na dostupnosť kvalitného vzdelávania, kde o získaní vzdelania a titulu rozhodujú majetkové pomery rodičov, nie talent a predpoklady študenta.

*Vyplývá z toho, že se projevuje deformace vzdělávání tak, že se na studenta pohlíží jako na klienta, konzumenta?

Deformácie vzdelávania sa prejavujú »populistickou« politikou vo vzťahu k študentovi. Problém začína už pri neustálom znižovaní nárokov na prijatie na štúdium, kde je trvalá a prehlbujúca sa tendencia k prijímaniu čo najväčšieho počtu študentov. Toto spolu s nepriaznivým demografickým vývojom vedie k znižovaniu úrovne prijímacích pohovorov, až k ich úplnému odbúravaniu.

V priebehu samotného štúdia sa veľmi nepriaznivo prejavujú tiež deformácie vo vzťahu učiteľ-študent, kde tiež vznikajú »populistické tendencie« k zvyšovaniu popularity daného študijného odboru a zachovaniu vysokého počtu študentov, a to aj za cenu znižovania nárokov na študenta. Takéto tendencie ďalej posilňuje nasilu zavádzané hodnotenie pedagógov študentami, kde dochádza k narušeniu prirodzenej hierarchie. Výsledok je podobný, akoby sudcov súdu hodnotili ich »klienti« – najpopulárnejší sú často učitelia s najnižšími nárokmi.

Ďalším problémom vysokého školstva je neúmerné zdôrazňovanie a uprednostňovanie výskumu a publikačných kritérií na úkor pedagogickej činnosti. Potom sa z výuky stáva »nevyhnutné zlo« či »popoluška«. Je realizovaná náhlivo popri výskumnej a publikačnej činnosti, ktorá je pre VŠ učiteľa existenciálnou otázkou, a má teda nevyhnutne prioritu. Toto je posilnené nastavením systému odmeňovania zamestnancov v rámci VŠ, ale aj prerozdeľovania financií medzi samotnými vzdelávacími inštitúciami.

*Žijeme ve společnosti, kde se skloňují pojmy jako dezinformace, fake news. Jsme společností silně přeinformovanou. Lidé často nedokážou rozlišit, co je pravda a co nikoliv. Je správné používat slova dezinformace a zavádět jejich potírání? V ČR se sáhlo k omezování »dezinformačních« webů. Jaká je situace na Slovensku?

Obdobná ako v ČR. Postoje a názory ľudí na spoločensko-politickú realitu, ktoré sa rozchádzajú s tým, čo píšu a hlásajú režimistické médiá, sú na sociálnych sieťach sledované, kontrolované a cenzurované. Aj na Slovensku došlo k vypnutiu niektorých webov. Ľudia začínajú vnímať, že pravdou a informáciou disponuje len vládnuca moc, zatiaľ čo kritické, alternatívne, protivládne či protirežimné postoje a názory majú predstavovať len dezinformácie, fake news, konšpirácie a hoaxy. Niektorí ľudia si robia srandu, že vláde chýba už len »ministerstvo pravdy« alebo, že rozdiel medzi pravdou a konšpiráciou je len niekoľko týždňov či mesiacov.

Slovo začalo mať po roku 2000 znovu svoju váhu, režim sa už necíti tak silný ako predtým. Je preto nútený sledovať, kontrolovať, diskreditovať a postihovať názory a postoje, ktoré nie sú v súlade s hegemonistickou ideológiou vládnucej triedy. To dosvedčuje, že rozpory monopolistického kapitalizmu (imperializmu) sa v poslednej dobe stále viac zostrujú. Vyostrená situácia na medzinárodnej scéne sa odráža na lokálnej úrovni, v jednotlivých národných štátoch prehĺbením ostrakizácie iných ako oficiálnych postojov a hodnotení. Kampaň proti extrémizmu, dezinformáciám, konšpiráciám apod. nakoniec poukazuje k tomu, že v žiadnej všeobecnej slobode a demokracii nežijeme. Režim sa bojí, že táto jeho maska bude strhnutá, že príde o svoju legitimitu, k narušeniu ideologického statusu quo, ktoré môže viesť k preskupeniu síl v prospech myšlienok antikapitalizmu, demokracie, mieru a skutočnej slobody.

*V pozadí skutečnosti, že se média poslední roky podřizují zájmům politických stran, stojí patrně zájmy vysokého byznysu. Můžeme tvrdit, že se oligarchizovala. Souvisí to také s tím, že místo toho, aby přinášela objektivní informace, hledají v honbě za ziskem také senzace a skandály?

Média vyjadrujú záujmy kapitálu a jeho vlastníkov. Väčšinou sú v súkromnom vlastníctve, slúžia politickým a komerčným záujmom vládnucej kapitalistickej triedy a manipulácii. K ich oligarchizácii dochádzalo na Západe už v období pred druhou svetovou vojnou. Objektívne informácie neprinášajú. Áno, v snahe dosahovať čo najvyšší zisk sa bulvarizujú. Prinášajú rôzne senzácie, škandály, kauzy a drby: »…drbů je dost. Pobavíte publikum a rozpěníte politiky na obou stranách. Tak to má být, ne?« hovorí Arnold Hackl v seriáli Třicet případů majora Zemana.

S kritikou preceňovania kvantitatívneho hodnotenia výsledkov výskumu sa v médiách tzv. hlavného prúdu nestretávame. Tieto »slušné« médiá podporujú komerčne a byrokraticky deformované koncepcie vedy, vzdelávania a ich inštitúcií. Spravidla sa tak deje v súvislosti s akreditáciami na univerzitách a v Slovenskej akadémii vied. Do úvahy berú len výsledky merania a porovnávania vedeckého výkonu jednotlivých univerzít alebo ústavov AV, na základe ktorých sú potom prideľované alebo odoberané finančné prostriedky. To má byť hlavným kritériom kvality, nie prínos do jednotlivých disciplín v podobe spracovania konkrétneho vedeckého diela. Stretol som sa s prípadom, že riaditeľ jedného zo spoločenskovedných ústavov Slovenskej akadémie vied požadoval od denníka SME opravu potom, čo v takejto súvislosti tieto noviny zverejnili niektoré nepravdivé informácie a dehonestujúce vyjadrenia. Odozvy sa však nedočkal.

*Sociální sítě jsou semeništěm nenávisti. Jsou často používány i opozicí proti tomu, kdo zrovna vyhrál volby. Někdy se tam objevují poměrně nechutné výroky a autoři jsou skryti v anonymitě. Ovlivňují sociální sítě výsledky voleb, ale i samotnou volební kulturu?

Výsledky volieb ovplyvňujú sociálne siete len v malej miere. Rozhodujúcimi inštitúciami ovplyvňovania výsledku volieb sú agentúry pre výskum volebných preferencií, ktorých výsledky sú široko medializované. Určujú približnú percentuálnu podporu pre jednotlivé politické strany, oboznamujú verejnosť o pravdepodobnej voličskej podpore určenej politickej strany. A voliči sa pri svojej voľbe orientujú podľa dopredu známej podpory pre jednotlivé politické strany. Vyhráva spravidla ten, ktorému dajú tieto agentúry najviac percent.

Sociálne siete skôr ovplyvňujú volebnú kultúru. Stali sa miestom pre ideologický boj medzi stúpencami dvoch častí vládnucej kapitalistickej triedy: medzi národnou buržoáziou a reakčnou kompradorskou buržoáziou, ktorá zastupuje záujmy zahraničného kapitálu. Ich vzájomný zápas je na Slovensku pomerne ostrý, a to už od čias vlády Vladimíra Mečiara. Kompradori sa pritom identifikujú so »slušnými« obhajcami demokracie a slobody a svojich politických oponentov účelovo obviňujú z narušovania demokracie a demokratickej kultúry, zo šírenia tzv. konšpiračných teórií, dezinformácií, hoaxov, nenávistných prejavov, šikanovania alebo extrémizmu. Sú to však režimistické médiá, ktoré šírili konšpiračné teórie o ovládaní Európskej únie »neomarxistami«, Slovenska »komunistami a eštébákmi«, o vlastnení chemických zbraní Irakom alebo o napojení vlády Róberta Fica na taliansku mafiu.

Na sociálnych sieťach sa stretávame aj so spochybňovaním alebo odmietaním vlády kapitálu, ktoré sa v oficiálnych médiách prirodzene nevyskytuje. A to je pozitívne.

*Neoliberalismus se stal politicky vlivným jakožto reakce na krize 70. a 80. let. Rozšíření politik spojených s neoliberalismem v USA, Británii a dalších západních zemích bylo vysvětlováno jejich domnělou účinností při řešení krizí a především pak jejich prospěšností pro vlastníky velkých firem a vysokopříjmové manažery. Realita byla, že začaly rychleji narůstat sociální nerovnosti. Jak tato věc zasahuje do života obyčejných lidí? Projevuje se tento koncept i u vás?

Prejavuje. Je zaujímavou skutočnosťou, že politika neoliberalizmu bola po páde socializmu v štátoch východnej Európy aplikovaná globálnou finančnou oligarchiou podľa vzoru fašistického Chile. Kapitál so svojou neoliberálnou buržoáznou politikou diktuje svoje podmienky nielen Slovensku, ale aj ďalším národným štátom a neberie pritom na seba žiadne funkcie zamerané na sociálny rozvoj obyvateľstva nehovoriac už o spoločenskej súdržnosti. A tak je trvalou charakteristikou súčasnosti neistota a nezaistenie pracovného života, kontinuálny tlak kompradorskej pravice na likvidáciu tzv. sociálneho štátu privatizáciou všetkého, čo je privatizovateľné, od infraštruktúry po verejné služby, čo pre ľudí zároveň znamená platené zdravotníctvo alebo školstvo. Podľa názoru slovenských odborov uplatňovanie neoliberálnej politiky na Slovensku ukázalo, že snahy o zvyšovanie konkurencieschopnosti prostredníctvom sociálnej deregulácie, znižovania práv zamestnancov a ich ochrany  sú zo sociálneho hľadiska neprijateľné a ekonomicky neefektívne. Odpor k politike neoliberalizmu sa snaží klásť predovšetkým strana SMER-sociálna demokracia, ktorá je dnes hlavným politickým subjektom novej vládnucej koalície strán národnej buržoázie.

AUTOR – Jan KLÁN

FOTO – archiv P. DINUŠE

Přečtěte si další články

Nasepravda.cz 2023. Všechna práva vyhrazena. Vydavatel: Futura, a.s.