Rozhovor Haló novin s předsedou hnutí Socialisti.sk Arturem Bekmatovem
Jak vstoupilo bratrské Slovensko do nového roku?
Vstup do nového roku bol u nás veľmi pochmúrny. Plný únavy z roku predchádzajúceho a zároveň plný neistoty z toho, čo prinesie rok nadchádzajúci. Rok 2021 bol pre bežných ľudí mimoriadne náročný. V plnej miere sa ukázalo, že väčšina obyvateľstva má súčasnej vlády plné zuby.
Najprv sa to prejavilo tým, že v priebehu 3 mesiacov v čase lockdownu, kedy bola akákoľvek politická práca v teréne prakticky vylúčená, sa podarilo vyzbierať takmer 600 tisíc podpisov pod petíciu za predčasné voľby. Žiaľ, prezidentka túto iniciatívu zmarila a v zásade pomohla súčasnej vláde sa na jej poste zabetónovať. Teraz sa nespokojnosť s vládou prejavuje najmä v prieskumoch verejnej mienky; 2-3 najdôveryhodnejší členovia vlády získavajú v prieskumoch ledva 30 %, zvyšku ministrov dôverujú zhruba len 2 z 10 Slovákov. To sú katastrofálne čísla.
Dovolím si tvrdiť, že taká neistota a zúfalstvo, aké vládne pod Tatrami od februára 2020, slovenská spoločnosť nezažila ani pri delení federácie, ani počas sociálno-ekonomických otrasov v 90. rokoch, ani počas rozkrádačských vlád na počiatku milénia.
Kolem covidu na Slovensku slyšíme a čteme v našich sdělovacích prostředcích docela hororové informace. Jak jste prožili vánoční a novoroční svátky a jaká byla omezení kvůli covidu? Jak je občané dodržovali?
Opravím vás, boj s covidom na Slovensku nie je horor, ale fraška. Poviem na rovinu, že verejnosť má už zmätok v tom, aké opatrenia v ktorý týždeň platia. Raz sú zatvorené prevádzky, ale otvorené školy. Inokedy sa školy zatvoria, ale prevádzky môžu fungovať cez okienko. Raz môžete venčiť psa 100 metrov od domu, inokedy 500. Raz nemôžu neočkovaní do nákupných centier vôbec, inokedy môžu len s negatívnym testom a nakoniec môžu aj bez testu, ale len do tzv. esenciálnych obchodov (potraviny, drogéria).
Opatrenia, ktoré prijíma súčasná koalícia, sú samoúčelné a vyslovene politické. Sú prijímané v prvom rade preto, aby vláda vykazovala nejakú činnosť. Ak v nich chcete nájsť nejakú logiku, alebo nedajbože účinnosť v boji s nákazou, tak budete hľadať márne a nakoniec zistíte, že vláda je totálne bezradná.
Zásadný problém vidím v tom, že vláda nemá odvahu zaviesť krátkodobý, no skutočný lockdown, ktorý by drasticky znížil mobilitu. Všetky lockdowny, ktoré sme doteraz na Slovensku mali, neobmedzovali mobilitu, pretože obsahovali X výnimiek, vďaka ktorým ste mohli normálne chodiť do práce, do školy, na nákupy či turistiku.
Ďalším problémom je, že súčasná koalícia tému očkovania do maximálnej miery spolitizovala. Spravila z nej doslova posvätnú kravu, o ktorej sa nediskutuje.
A posledným problémom je, že vláda nemá odvahu na to, aby zvrátila katastrofálny stav zdravotníctva. Naši lekári a zdravotné sestry už druhý rok drú doslova za almužnu. V extrémne vypätej situácii a nedôstojných podmienkach. Je ich čím ďalej, tým menej a tí, čo zostávajú, musia suplovať prácu tých, čo odišli. Samozrejme, za rovnakú mzdu. Slovenské zdravotníctvo je na pokraji kolapsu, ale miesto toho, aby sme dva roky trvajúcu pandémiu využili ako argument na masívne zafinancovanie zdravotníctva, vyhadzujeme peniaze na zbrane.
Ale to sa netýka len zdravotníkov. Všetci sme na pokraji síl a trpezlivosti. Obávam sa, že ak sa spoločenské napätie nepodarí vyventilovať prostredníctvom predčasných volieb, tak na Slovensku zažijeme mohutný výbuch nespokojnosti.
Jaká je proočkovanost na Slovensku? Podle našich informací nižší než v České republice.
Áno, táto informácia je správna. Momentálne je úroveň zaočkovanosti prvou dávkou na úrovni 50 %. Čiže je podstatne nižšia ako na druhom brehu rieky Moravy. Vláda pritom skúšala rôzne prvoplánové, no hlavne nákladné opatrenia, aby motivovala obyvateľstvo k očkovaniu. Spomeniem napríklad tzv. očkovaciu lotériu, ktorá daňových poplatníkov stála 25 miliónov eur, alebo najnovšie 200 a 300eurové poukazy, ktoré môžu zo štátnej kasy odsať až pol miliardy eur. Efekt bol však minimálny.
Vím z vystoupení poslance Národní rady SR Ľuboše Blahy, že na Slovensku se rozvinulo velmi silné hnutí odpíračů očkování. A též víme, že bylo možné k vám dovézt ruskou vakcínu Sputnik, ale dopadlo to hodně špatně…
Nenazval by som to hnutie odporcov očkovania. Tých je malé percento. Značná časť obyvateľov Slovenska sa však stavia skepticky voči očkovaniu proti COVID-19. Dôvody sú rôzne. Neveria tejto vláde. Neveria západným farmafirmám. Požadujú odpovede na nejasnosti.
Na tému očkovania som sa rozprával s desiatkami, možno stovkami ľudí. A väčšina bola ešte počas bývalého Československa zaočkovaná. To však týmto ľuďom nevadí. Pretože vnímajú, že v tomto období nebolo zdravotníctvo nástrojom na generovanie zisku. Že zdravie nebolo tovarom a lieky prostriedkom na maximalizáciu zisku. A teraz majú obavy. Lebo podvedome cítia, že v kapitalizme sú primárne zákazníci a až potom pacienti.
A ak k tomu prirátate cirkus, ktorý vznikol po importe ruského Sputniku a ktorý nakoniec viedol k pádu vlády Igora Matoviča, tak sa ľuďom nečudujem, že v predstaviteľoch koalície vidia v prvom rade lobistov západných farmafiriem. Čo iné si majú myslieť? Pritom by stačilo málo. Aby vláda s nimi diskutovala.
Miesto diskusie sa však obyvateľom zo strany vlády dostáva len prvoplánová PR kampaň a nadávky zo strany ministrov do dezinformátorov, opíc či dezolátov.
Aby ste rozumeli, o čom hovorím, tak vám to ukážem na príklade vicepremiérky a ministerky pre investície Veroniky Remišovej. Táto pani sa po viacerých trapasoch pred kamerami (napr. keď nevedela, aká je na Slovensku sadzba DPH – ministerka investícií!) ukázala ako maximálne nekompetentný a nedôveryhodný človek. Ľudí, ktorí si v súvislosti s očkovaním kladú otázky, nazýva dezinformátormi. V poslednom prieskume dôveryhodnosti sa ukázalo, že jej verí už len 15 % opýtaných. Napriek tomu táto osoba permanentne vyzýva verejnosť na očkovanie. Povedzte, akú dôveryhodnosť môžu mať slová takéhoto politika? Veď jej výzvy budú mať opačný efekt!
Za hlavný problém považujem fakt, že téma očkovania sa neskutočne spolitizovala. Ako som spomenul v odpovedi na vašu prvú otázku, vláda má extrémne nízku dôveru. Koaličné strany stratili od volieb možno 20 %.
Museli preto nájsť tému, ktorá postaví kaviarenského voliča pred jasnú voľbu – buď ideš s koalíciou, alebo proti nej. A očkovanie je takou témou. Zrazu sú koaličné strany reprezentantom povýšeneckého boja kaviarne proti »nevzdelanosti konšpiračných más«. Pasovali sa do pozície ochrancov zdravého rozumu v politike a všetky doterajšie škandály išli bokom. Zostala len jediná otázka: si prívrženec, alebo odporca očkovania?
Viete, ak by tak neuveriteľne v otázke očkovania netlačili na pílu, tak by sa možno 15-20 % obyvateľstva očkovať odmietlo, no stále by sme boli na hodnotách, ktoré definujú kolektívnu imunitu, a nebol by problém. Lenže deje sa pravý opak, lebo politici nesledujú verejný záujem – ochranu nášho zdravia, ale presne tak ako počas importu ruskej vakcíny im ide o politické body.
Pravda, nepodarilo by sa im to v takom meradle, ak by na túto hru nepristúpila aj väčšina opozície, ktorá sa momentálne snaží podchytiť si opačné názorové spektrum. Ale takýto stav politikom vyhovuje: oni potrebujú, aby sa hádali robotníci z jednej linky, susedia z jedného vchodu, rodičia s deťmi. Pretože rozdeleným národom môžete manipulovať a ovládať ho. A z tohto dôvodu nebudú politické elity nikdy otvárať skutočne kľúčové témy. Nebudú tak vášnivo polemizovať o znižovaní veku odchodu do dôchodku či o presmerovaní peňazí zo zbrojenia do obnovy poľnohospodárstva. Lebo na tom by sa ľudia zhodli. A jednotný národ je pre politikov nočná mora.
Jak na Slovensku probíhalo očkování Sputnikem?
Na ruskej vakcíne de facto padla vláda Igora Matoviča. Matovič spravil jednu jedinú pozitívnu vec vo funkcii premiéra. Zariadil dodávku ruskej vakcíny na Slovensko. Samozrejme, že mu išlo primárne o jeho politické body a až potom o verejný záujem, no nechtiac zároveň demaskoval zvyšok koalície. V čase, keď nám denne zomierali desiatky až stovky ľudí, pribúdali tisícky pozitívnych a mali sme akútny nedostatok vakcín, tak títo pokrytci doslova sabotovali očkovanie ruskou vakcínou. Nesprávali sa ako politici riadiaci štát počas krízy, ale ako lobisti farmafiriem.
Toto pretrvávalo aj počas očkovania. Ľuďom sa ho snažili za každú cenu skomplikovať. Spustenie vakcinácie sa neustále odďaľovalo, až sa vakcína dostala do posledného mesiaca trvanlivosti. Ľuďom chodili pozvánky na očkovanie Sputnikom na druhý koniec republiky apod.
V hnutí Socialisti.sk sme presvedčení, že ak chce súčasná vláda skutočne zvýšiť podiel zaočkovaných, tak najefektívnejšou cestou k tomu je rozšírenie portfólia vakcín o ruskú, čínsku alebo kubánsku. Na túto tému pravidelne komunikujeme s kubánskou veľvyslankyňou. Po výmene ministra zdravotníctva 1. apríla sme listom oslovili nového ministra Lengvarského s ponukou, že v čase akútneho nedostatku vakcín môžeme sprostredkovať rokovania s kubánskou stranou o možnom použití vakcín Abdala a Soberana 2. Odpovede sme sa nedočkali…
Jaká je aktuální vnitropolitická situace ve vaší zemi? Kdo s kým se »pere«?
Opozícia s koalíciou, odbory s vládou a minister financií Igor Matovič snáď so všetkými. Najviac s vlastnými koaličnými kolegami. Pnutie je citeľné aj v tábore nacionalistov (medzi Kotlebovou stranou a odídencami, ktorí založili hnutie Republika profilujúce sa ako slabší odvar nacionalistických Kotlebovcov) a sociálnych demokratov (medzi Ficovým Smerom-SD a odídencami okolo expremiéra Petra Pelegriniho, ktorý založil Hlas-SD).
Súčasná koalícia od počiatku dokazovala, že bude najnekompetentnejšou a najneschopnejšou vládou v moderných dejinách. Doteraz dokázala realizovať len masové čistky v štátnej a verejnej správe. Jediným tromfom, ktorý im zostal v rukách, bolo stíhanie ľudí napojených na predchádzajúcu vládu za korupciu. Ale po roku okázalého zatýkania sa ukázalo, že aj táto agenda sa koalícii rozpadla ako domček z karát. Orgány činné v trestnom konaní totiž išli často na hranicu kompetencií a ukazuje sa, že zatýkania pred objektívmi kamier boli skôr zúfalým pokusom aspoň vytvoriť zdanie trestného stíhania. Realita je totiž taká, že z 10 najväčších rýb je 7 vonku a sú stíhané na slobode. Oligarcha Norbert Bödör, bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik a prominentný právnik Zoroslav Kollár zostávajú vo väzbe. Zatiaľ. No a jedenástym je bývalý policajný prezident Milan Lučanský, ktorého umiestnili do väzby ako prvého a ktorý v nej koncom minulého roku spáchal samovraždu.
Kdo reprezentuje na Slovensku levicové voliče? Kde mají zastání?
Ľavicový elektorát je rozpustený medzi viacero subjektov – veľká časť z nich nevolí, ďalšia časť podporuje dve strany s prístavkom »sociálna demokracia«, teda Smer-SD a Hlas-SD. Čo je tragédia, tak časť ľavicových voličov sa nechá zlákať populizmom veľkopodnikateľa Borisa Kollára, alebo dokonca neoľudákom Kotlebom, resp. odídencov od neho (Republika, Život–národná strana). A istú časť ľavicových voličov na seba viaže aj mimoparlamentná ľavica, do ktorej spadá aj hnutie Socialisti.sk.
Ak sa pýtate, kto sa zastáva ľavicového voliča, tak hovorím jednoznačne, že sú to odbory, teda predstaviteľ nestraníckej ľavice. Odborové organizácie sa za pracujúcich bili vždy. Čo sa nedá povedať o vybraných opozičných stranách, ktoré v čase, keď boli pri moci, zvyšovali vek odchodu do dôchodku, realizovali masívne armádne nákupy a dnes – keď majú nulový dosah na chod štátu – tak hovoria o 4dňovom pracovnom týždni a ochrane suverenity SR pred Armádou USA.
Hnutie Socialisti.sk nechce voči verejnosti uplatňovať takúto politickú schizofréniu. Vo svojich ľavicových a antikapitalistických pozíciách zostaneme vždy konzistentní a chceme sa profilovať ako subjekt, ktorý bude v straníckej politike hájiť postavenie pracujúcich.
Jak nyní vypadá levicová scéna na Slovensku?
Situácia ľavice nie je vôbec radostná. Sociálno-demokratická ľavica, ktorá je zároveň parlamentnou ľavicou, si so sebou nesie stigmu z predchádzajúcich volebných období, keď bola pri moci. Ľudia sú na korupciu veľmi hákliví a Smeru-SD to dali v parlamentných voľbách jasne najavo. Jediným šťastím Roberta Fica je totálna neschopnosť súčasnej koalície. Oni totiž nevedia ani len kradnúť, a tak sa týždeň čo týždeň dozvedáme o novom škandále. Raz si niekto uleje 20 miliónov z protipandemickej pomoci do schránok na Cypre, inokedy si firma štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva uplatní dotáciu 4500 eur na jednu ošípanú (prase). A tak nečudo, že popri takýchto diletantoch prešľapy minulej koalície zapadajú prachy. Nikto nerobí viac pre návrat Roberta Fica ako Igor Matovič.
Na druhej strane, ak hovoríme o mimoparlamentnej ľavici, tak musím povedať, že po dlhšej dobe vidím svetlo na konci tunela. Subjekty spolu začínajú komunikovať a spolupracovať. Môžem povedať, že nášmu hnutiu Socialisti.sk sa podarilo dohodnúť zjednotenie so stranou Vzdor–strana práce, ktoré by malo prebehnúť v prvej polovici tohto roku. So subjektom Solidarita–hnutie pracujúcej chudoby sme sa zase dohodli na spolupráci v nadchádzajúcich komunálnych voľbách. Tie budú pre Slovensko kľúčové.
Jaký je odpor proti možnému rozmístění amerických vojenských základen u vás? Je aktuální obava, že se letiště Sliač promění na základnu USA nebo NATO?
Odpor je nezvykle hlasný. Z témy obrannej dohody sa stala v posledných dňoch top téma. Dohoda, ktorú chcela koalícia narýchlo pretiahnuť mimorezortným pripomienkovým konaním, je formulovaná škandalózne, a ak to berieme z pohľadu vyjednávačov za slovenskú stranu, tak si dovolím tvrdiť, že je to na hrane vlastizrady. Pre Slovensko totiž z tejto dohody vyplývajú len povinnosti a takmer žiadne práva. Vzdávame sa jurisdikcie v prípade priestupkov a trestných činov amerických vojakov, vzdávame sa kontroly nad tým, koľko Američanov a s akou muníciou sem prídu. V podstate dávame Washingtonu bianco šek. Môže si sem nasťahovať tisíce vojakov či zbraňové systémy, ktoré z nás spravia prednostný terč Ruskej federácie. Američania nepožadujú umiestnenie len na Sliači, ale aj na druhom vojenskom letisku Kuchyňa pri hraniciach s Českom.
Podmienky, ktoré nám nadiktovali vo Washingtone, sú potupnejšie ako tie v dohode o dočasnom pobyte sovietskych vojsk či v dohode ľudáckeho slovákštátu s nacistickým Nemeckom!
Uvedomujeme si, že v hre je suverenita Slovenska, preto je náš odpor veľmi intenzívny. Medzi sviatkami podalo občianske združenie Zjednotení za mier hromadnú pripomienku verejnosti v rámci medzirezortného pripomienkového konania, kde podrobne upozornili ministerstvo obrany a ministerstvo zahraničia na nebezpečenstvá, ktoré zo súčasného znenia dohody vyplývajú. Podmienkou na zaradenie hromadnej pripomienky na rokovanie vlády je zisk aspoň 500 podpisov. Pod túto pripomienku sa za štyri dni podpísalo viac ako 20 000 ľudí!
Socialisti.sk na tieto riziká začali upozorňovať už v polovici decembra a sme pripravení organizovať tlak verejnosti proti tejto dohode aj pred parlamentom a prezidentským palácom. Myslím, že momentálne sa nachádzame v podobnej situácii ako Česko v rokoch 2007-2008, keď chceli Američania u vás vybudovať radar v Brdoch. A zároveň pevne verím, že odpor na Slovensku bude mať podobný výsledok ako český vzdor proti radaru.
Jsou slovenské sdělovací prostředky také tak proamerické, proNATOvské, protiruské a protičínské jako v ČR? Nebo se aspoň občas objeví někdo, kdo sdělí jiný názor?
Myslím, že naše médiá sú ešte viac servilné voči Západu a NATO, ako tie vaše. Z času na čas som príjemne prekvapený, že v niektorých mainstreamových médiách v Česku občas zachytím triezvy názor od človeka, ktorý by u nás nemal najmenšiu šancu dostať sa do éteru. Stáva sa to sporadicky, ale predsa. Na Slovensku vôbec. U nás prevzali vybrané médiá na seba úlohu politického aktivizmu v tom najhoršom možnom zmysle. Z novinárov sa, bohužiaľ, stala sekta, ktorá inkvizičným spôsobom ide po krku každému, kto má iný názor. Kto napríklad vyjadruje pochybnosti o obrannej dohode s USA. Alebo požaduje rozšírenie portfólia vakcín o ruský Sputnik či čínsky Sinopharm.
Proč se nedaří odstranit romská ghetta na východě Slovenska?
Toto je problém trvajúci celé dekády. Netýka sa len tej či onej vlády. V lete sme v hnutí Socialisti.sk realizovali unikátny projekt. Prešli sme peši celé Slovensko. Od hraníc s Ukrajinou až po budovu parlamentu v Bratislave. Poctivo som si s kolegami odšliapal celú trasu, dedinku za dedinkou a na svojej ceste Slovenskom sme diskutovali s ľuďmi. Pýtali sme sa na ich problémy. Bol som veľmi zvedavý, aké budú diskusie v obciach, kde sú rómske osady.
Samozrejme, so sťažnosťami na problémové správanie rómskych komunít sme sa stretávali často, no na moje prekvapenie tieto sťažnosti neboli sprevádzané prejavmi rasizmu. Keď sme sa ľudí pýtali, či tieto problémy existujú odjakživa, odpovede boli ako cez kopirák: nie, všetko začalo po roku 1989. Ľudia na východnom Slovensku si nemôžu vynachváliť, ako sa vtedajšie politické vedenie snažilo začleniť rómsku menšinu do majoritného obyvateľstva: vedenie k získavaniu pracovných návykov, zručností, dostatok práce, dostupnosť bývania – to všetko pomáhalo zrovnoprávňovať mladých Rómov s majoritným obyvateľstvom. Bolo bežné, že mladý Róm na sklonku 80. rokov mal vyštudovanú strednú školu a na vojenčine získal vodičský preukaz. Mal teda aspoň aké-také vzdelanie a zručnosti.
Po roku 1989 sa sociálna situácia rapídne zhoršila pre všetkých. Niektoré skupiny ju dokázali prežiť a ako-tak sa adaptovať, iné zase menej. Napríklad väčšina Rómov sa v spoločnosti, v ktorej absentovali akékoľvek záchranné sociálne laná, prepadla na samé dno. Akumulácia množstva chudobného obyvateľstva na jednom mieste vytvárala ostrovy sociálneho vylúčenia.
Nová spoločnosť však mala iné priority. Hlavným cieľom nebol verejný záujem a všestranný rozvoj spoločnosti, ale zisk. Čo neprinášalo zisk, nebolo potrebné. A preto sa nové a nové generácie Rómov rodia do neštandardného prostredia, v ktorom vzdelanie a práca nemajú miesto.
Možno to znie staromódne, ale základom všetkého je práca. Normálne ohodnotená práca. Ak nie je dostatok (normálne ohodnotenej) práce pre tých, ktorí pracovať chcú, ako chceme do práce motivovať aj ostatných?
Ale túto úlohu musí na svoje plecia prevziať štát. Lebo dnes je štát len sprostredkovateľom financií na rôzne projekty samospráv, neziskoviek či jednotlivcov. A keď náhodou niekde vybudujeme komunitné centrum, alebo ak sa niekde nájde učiteľ, ktorý na úkor svojho voľného času vynakladá extrémne úsilie, aby z rómskych detí dostal maximum, tak skladáme ódy na povestné prvé lastovičky. Ale to robíme už roky a pritom stále prešľapujeme na mieste.
Štát musí začať vytvárať pracovné príležitosti. Napríklad masívnejším rozvojom tzv. sociálnej ekonomiky. Alebo obnovou poľnohospodárstva. Alebo posilňovaním štátneho sektoru ekonomiky, tzn. budovaním podnikov, ktoré budú pod kontrolou štátu, a v ktorých nájde uplatnenie aj nízko kvalifikovaná pracovná sila. Toto je základ a potom sa môžeme pohnúť ďalej.
Monika HOŘENÍ
