Slovenský volič si v týchto dňoch vyberá medzi istotou a neistotou.
Pričom neistota znamená, paradoxne, viac nádeje. Nádeje, že prezidentský palác bude v nasledujúcich piatich rokoch viac zohľadňovať záujmy SR ako záujmy USA. Nádeje, že slovo občanov bude mať vyššiu váhu ako slovo miestodržiteľov z nemenovaných ambasád.
Atlantizmus a konflikt vs. pragmatizmus
Pri Ivanovi Korčokovi je uprednostnenie zahraničných záujmov nespochybniteľnou istotou. Jeho zvolením by SR získala na svoje čelo mentálny a hodnotový klon Petra Pavla. Rozdiel by bol maximálne v tom, že Korčok by nejazdil na motorke a neskákal padákom. Tento kandidát dodnes nedokáže objektívne zhodnotiť bombardovanie Juhoslávie či inváziu do Iraku a negatívnu úlohu, ktorú pri tom zohrali USA a NATO. V priebehu kampane viackrát naznačil, že by si od vlády vzal späť niektoré právomoci v oblasti zahraničnej politiky (napr. uzatváranie zmlúv). Čo si nedovolili ani jeho predchodcovia Kiska a Čaputová.
Rovnakou istotou v jeho prípade zostáva aj otvorený konflikt so súčasnou vládou. Od prvého dňa v paláci.
Nie že by Peter Pellegrini bol v porovnaní s týmto jastrabom holubicou mieru. Ako politik sa vždy rozhodoval maximálne pragmaticky. Kľúčové bolo, čo mu prinesie viac politického kapitálu. A tak pokým začiatkom mája 2019 sedel v Bielom dome s Donaldom Trumpom a okrem iného dohadoval detaily už skôr dohodnutého u F-16iek, o dva a pol roka sme s jeho pravou rukou v strane Hlas-SD Matúšom Šutajom-Eštokom stáli na jednej tribúne s Robertom Ficom a Andrejom Dankom a burcovali ľudí proti obrannej dohode s USA.
A na postoji k obrannej dohode možno najlepšie demonštrovať Pellegriniho pragmatizmus. Predseda Hlasu dohodu s USA nikdy otvo- rene a priamo neodmietol. Aj na protestné zhromaždenie poslal za seba náhradu. No keďže verejná mienka u nás vtedy bola jednoznačne proti vazalskej zmluve s USA, jej vlažné odmietanie Pellegriniho stranou sa pretavilo aspoň do negatívneho hlasovania jeho poslancov v NR SR.
Preto keď budú slovenskí voliči v sobotu zvažovať voľbu Pellegriniho za prezidenta, ich motiváciou bude v prevažnej miere fakt, že pri Pellegrinim v prezidentskom paláci nám zostane aspoň nádej na akútakú suverenitu v zahraničnej politike a stabilitu v tej domácej.
Maximálna mobilizácia
Korčok dokázal v prvom kole prekvapiť. Nielenže ho vyhral, ale vyhral ho s náskokom 125 tisíc hlasov. Do veľkej miery to môžeme pripísať dvom faktorom – malej konkurencii a maximálnej mobilizácii Korčokovej cieľovky. Oba faktory však zároveň znižujú jeho pri- estor na ďalší rast. Pre porovnanie – v roku 2014 sa v tábore pravico- vých kandidátov viedla silná bitka 4-5 politikov o post vyzývateľa Roberta Fica v druhom kole. Čo znamenalo nielen rozptyl hlasov, ale aj podpory mediálneho mainstreamu. V druhom kole však mal Andrej Kiska k dispozícii už obrovský rezervoár hlasov. A mediálnej podpory, ktorá sa skoncentrovala do jedinej tézy: zabrániť Ficovi vstúpiť do prezidentského paláca.
Tentokrát však bol Korčok od počiatku prezentovaný ako Pellegriniho vyzývateľ s maximálnou podporou opozície, médií, mimovládneho sektora a po novom aj zástupu influencerov.
Pellegriniho priestor na rast je o čosi väčší. K dispozícii má najmä zástup voličov konzervatívneho populistu Štefana Harabína či voličov maďarských strán. Aj keď ich zisk nebude jednoduchý, tak má stále viac priestoru ako Korčokov štáb, ktorý mobilizačnú kampaň už miestami prepaľuje.
Ľavicový a národne orientovaný volič, ktorý nepatrí medzi skalných stúpencov Pellegriniho, tak pôjde (ak pôjde) v sobotu k volebným urnám len s nádejou na zachovanie nádeje. Je to málo. A sám som zvedavý, či to bude ako motivácia stačiť.
Artur BEKMATOV
(Autor je předsedou hnutí Socialisti.sk a poradcem předsedy Vlády SR Roberta Fica.)
