Etapa kapitalizmu pomaly končí

od redakce

Zdravím tě, Maroši, můžeš nám trochu víc představit Front ľavicovej mládeže, kterého jsi místopředsedou?

Front ľavicovej mládeže je, ako napovedá názov, občianske združenie mladých, politicky ľavicovo zmýšľajúcich ľudí. Svojou činnosťou sa snažíme nadviazať na ľavicové organizácie, ktoré na Slovensku mali dlhoročnú tradíciu. Máme niekoľko desiatok členov, ktorí zastávajú viaceré ľavicové prúdy, ale nerobíme rozdiely, naopak snažíme sa vytvoriť priestor pre diskusiu a mladú ľavicu zjednocovať – usmerňovať. Zároveň sa snažíme robiť osvetu medzi mladými, kladieme dôraz na témy mierové, ekologické, antifašistické a antikapitalistické, pretože sme presvedčení, že konzumný spôsob života výrazne zasiahol do myslenia mladých ľudí a amerikanizácia spoločnosti stojí v opozícii skutočného humanizmu a demokracie. Avšak nezabúdame ani na naše kultúrno-historické pozadie, ktoré sa snažíme nie len pripomínať, ale aj staviame na ňom. Posolstvo našej organizácie je jasné – chceme sa podieľať na vybudovaní novej, lepšej a sociálne spravodlivejšej spoločnosti.

Jaké veřejné akce se vám v minulosti podařily?

Za niekoľko rokov našej existencie sa podarilo zorganizovať viacero projektov, alebo sme sa na ich realizácii podieľali. Pravidelne sa organizuje napríklad turistické podujatie pod názvom Antifašistický výstup na Zobor, na pamäť výsadku sovietskych partizánov, ktorého sa každoročne zúčastňujú desiatky ľudí. V minulých rokoch sme sa podieľali na prípravách osláv 1. mája, alebo rôznych protestných zhromaždení, napr. proti prechodu amerického konvoja cez naše územie, alebo proti NATO, alebo pri príležitosti 17. novembra, kde poukazujeme na dopady kapitalizmu na každodenný život ľudí. Takisto sa podieľame na organizácii spomienkových akcií pri príležitosti osláv ukončenia II. svetovej vojny, alebo osláv Slovenského národného povstania v rôznych mestách, či dedinách. Naši členovia mali na viacerých týchto podujatiach možnosť verejne vystúpiť. Minulý rok sa nám podarilo pred americkou ambasádou v Bratislave úspešne upozorniť na 60 rokov trvajúcu blokádu Kuby, za čo sme obdržali veľké uznanie a mali sme možnosť sa stretnúť s kubánskou veľvyslankyňou Yamilou Montesovou. Špeciálne spomeniem jedno podujatie, ktoré sme iniciovali a podieľali sa na jeho zorganizovaní, pod názvom Pohľady zľava, na ktorom sa prezentovali ľavicové politické subjekty i politickí aktivisti a rôzne občianske združenia. Význam podujatia podčiarkuje fakt, že sa tam stretli viaceré osobnosti. Zo všetkých vymenujem niekoľko, ako napr. viceprezidentku KOZ Moniku Uhlerovú, bývalého štátneho tajomníka Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny Branislava Ondruša, alebo dnes už žiaľ zosnulého exprimátora Bratislavy Milana Ftáčnika, či politického analytika a historika Eduarda Chmelára a poslanca NRSR Ľuboša Blahu, ktorí sú, myslím, známi aj v Českej republike.

S jakými dalšími domácími nebo i zahraničími organizacemi spolupracujete?

Ako som spomenul, podieľame sa na organizácií rôznych podujatí. Prevažne participujeme v rámci spomienkových podujatí so Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov, s rôznymi klubmi vojenskej histórie, alebo aj s politickými stranami a hnutiami. V minulosti sme mali úzku spoluprácu s KSS, avšak momentálne nám veľmi imponuje politika a program hnutia Socialisti.sk, ktoré je atraktívne pre mladého ľavičiara. Nie je však tajomstvom, že bývalý predseda FĽM sa stal predsedom hnutia Socialisti.sk, takže zákonite sa naša organizácia veľmi priblížila k hnutiu. Okrem toho nám hnutie Socialisti.sk vytvorilo podmienky, vďaka ktorým môžeme aktívnejšie vystupovať na ich podujatiach. V rámci občianskych združení však spolupracujeme aj s menšími organizáciami, avšak tým, že sú užšie zamerané, nie je aktívna spolupráca až tak plodná. Okrem toho spomeniem, že sme v kontakte s viacerými zahraničnými organizáciami z Rakúska či z Ukrajiny a sme aj členmi Svetovej Federácie Demokratickej Mládeže. No dobré vzťahy máme práve z vašimi Mladými komunistami.

Jakým problémům mladí na Slovensku čelí? Je u vás také problémem bytová krize nebo hrozící zavedení školného jako v České republice?

Mladí predovšetkým trpia na »nedostatok rozumu«. Nie však oni ho majú nedostatok, ale politici, ktorí nevedia vyriešiť rovnaké problémy už celé roky, ba dokonca desiatky rokov a pritom je to smiešne, že sa u nás vystriedali pravicové i ľavicové vlády, no rovnaké problémy zostali. Prvý je kvalitné vzdelanie. Podfinancované školstvo je už teraz spoplatnené. Od všetkých základných až po vysoké školy sú žiaci nútení každoročne si zaobstarať pomôcky a učebnice v hodnote desiatok eur. Dobrovoľne povinné fondy, do ktorých prispievajú rodičia, neraz pomáhajú školám vykryť platy nepedagogických zamestnancov, alebo plátať diery v streche. Čiže namiesto toho, aby sa z nich skvalitnilo vybavenie školy, sa z nich hradia poplatky na jej existenciu. Toto viem, pretože moja mama je predsedníčkou odborov na jednej zo stredných škôl. No a do toho prišla pravicová vláda, ktorá nielenže rieši výpadky financií škrtaním v rozpočte aj do školstva, ale dokonca liberáli zvažujú zaviesť povinné poplatky zatiaľ aspoň na vysokých školách. Ale takisto mladí ľudia majú problém s bývaním. Máme pomaly najstaršie obyvateľstvo v Európe a mladí utekajú do zahraničia. Byty, ktoré sa za poslednú dekádu postavili, sú väčšinou obrovské developerské projekty pre bohatých s rýchlym odpredajom a len minimum je nájomných bytov. Štát ani nedbá na zdravotnú starostlivosť o ľudí, chátrajú nám nemocnice a liečebné zariadenia. A pôrodnosť je katastrofálna. Nedostatočná podpora mladých, neistota a vidina toho, že z platu nevyžijú, ich ženie za zárobkom do zahraničia, pričom neraz tam ostanú žiť. Zo Slovenska sa stala veľká montážna dielňa, v ktorej už musia robiť Srbi, Rumuni, Ukrajinci. Vidina lepšieho zárobku a osobného zabezpečenia sa je totiž silnejšia než láska k vlasti. A aj za to môže štát, ktorý dôraz kladie na trh a nevie a nechce zobrať opraty do rúk a nastaviť pravidlá tak, aby mala z toho prospech spoločnosť. Otázky, ktoré si kladú dnes mladí na Slovensku, sa týkajú najmä osobnej ekonomickej prosperity. Je to dané najmä filozofiou, ktorú pretláčajú liberálne prúdy prostredníctvom rôznych projektov na školách, či v médiách, ktoré následne preberajú nielen youtuberi a influenceri, ale i politickí a inak verejne činní funkcionári, novinári a pod. Ich taktika je jednoduchá – zlákajú mladých na rôzne stáže doma i do zahraničia ešte počas štúdia, hovoria im, že nezáleží na druhých len na nich samých a aké je súkromné podnikanie fajn, ako môžu zarábať veľké peniaze, no motivujú ich však zväčša len pocitom úspechu, ktorý je zväčša falošný, pretože poznám pár prípadov mladých investorov, ktorí prišli o všetko. No záverom len môžem konštatovať, že Slovensko má obrovský potenciál na agroturizmus, ale aj potenciál domácej tradičnej malovýroby, avšak naši remeselníci a malovýrobcovia či rodinné firmy a družstvá majú smolu v tom, že daňové zvýhodnenia majú monopoly alebo nadnárodné korporácie, ktoré vlastnia najväčšie fabriky, no domáci výrobcovia sú neustále oberaní o všetko. Komu sa chce robiť, keď štát, v ktorom žijete, z vašich ťažko odrobených daní zakúpi bojovú techniku za 9 miliard €, ale vo vašej obci zavrú poštu pre »racionalizáciu«? Takto vymiera vidiek a ľudia odchádzajú tam, kde majú dostupné služby.

Celý svět před dvěma lety zasáhl COVID-19, jak ovlivnil život slovenské mládeže obecně i činnost vaší organizace?

COVID-19 zasiahol pochopiteľne aj našu organizáciu. Našťastie však len čo sa týka aktivít. Mnohé sme presunuli do online priestoru, avšak zabrzdilo to prípravy na pokračovanie podujatí, ktoré sme mali naplánované. Mali sme mať pred rokom zjazd a plánovali sme niekoľkodňové workshopy (semináre). Rovnako sme prerušili niekoľkokrát aj prípravy na diskusiu Pohľady zľava, ktorú som spomínal. Našťastie sme mohli zorganizovať aspoň 2 väčšie podujatia, ktoré som spomínal, a to protest na podporu Kuby a Antifašistický výstup na Zobor. Najhoršie však je, presadiť sa v priestore a tým, že sme prišli o možnosť vystupovať na podujatiach, sa opäť dostávame do úzadia. Jedinou útechou je, že máme vybudované také partnerstvá, ktoré nám zaručujú spoluprácu aj do budúcna.

V Evropě prokazatelně sílí fašistické tendence, podpořené např. Rezolucí EP o zachování historické paměti. V ČR už to znamenalo např. odstranění pomníku I. S. Koněva i realizaci pomníku vlasovcům. Vnímáte to na Slovensku stejně? Přecijen Slovensko bylo Rudou armádou osvobozeno celé a co vím, tak především na východě země je ten odkaz stále velmi živý.

Osobne mám dojem, že antiruské nálady v ČR spôsobujú práve historické nedorozumenia a chybné rozhodnutia. To je príklad odstránenia pomníka I. S. Koneva. Ak sa máme učiť dejiny, nech sú akékoľvek, musíme ich brať ako dejiny. Lenže tak ako v minulosti i dnes je názor taký, že namiesto rozumného vysvetlenia na nejakej tabuli vedľa pomníka, kde by boli popísané historické udalosti pozitívne i negatívne, je jednoduchšie zničiť, alebo odstrániť a tešiť sa z toho. Toto sa na Slovensku zatiaľ nedeje, lebo je tu silný historický odkaz. Dokonca existovali plány na odstránenie Slavína v Bratislave a presunutie zosnulých vojakov, čo nakoniec neprešlo a hádam to tak zostane. Dôležité ani nie je však to, komu stoja pomníky, ako to, kto ich využíva, Napríklad odkaz Slovenského národného povstania bol počas socializmu silne vyzdvihovaný v prospech KSS (KSČ), a dnes marginalizujú úlohu KSS pri organizácii SNP, vyzdvihujú liberálne ideály ako »sloboda a demokracia«, ktoré zastávala Demokratická strana. Takže dnes sme svedkami toho istého, čo sa dialo v minulosti – že si jedna strana uzurpovala tento odkaz. No pravda je vždy uprostred. Tak ako aj fakt, že Slovensko oslobodzovala Červená armáda, ale aj Rumunská kráľovská armáda. A to do určitej miery zrejme aj blokuje našich »demokratických« predstaviteľov v tom, aby mohli rozoberať pamätníky, pretože ako vysvetlíte, že odstránite pamätník červenoarmejcovi ale Rumunovi nie? Avšak pokusy sú tu a sú veľmi živé. Pred úradom vlády je pamätník Marekovi Čulenovi, komunistickému politikovi, ktorý sa však aktívne angažoval v protifašistickom odboji a SNP. Ten je nielen roky zanedbávaný, ale sa dlhodobo plánuje odstrániť ho a momentálne zosilneli tieto snahy. Tu je vidieť, ako som naznačil, že historická pamäť pokrivkáva. Čulen sa previnil iba tým, že bol komunista, ktorého so všetkými nahádzali do jedného vreca a posudzujú rovnako. Pritom málokto vie, že Marek Čulen bol v roku 1929 vylúčený z KSČ, keď stál v opozícii Gottwaldovi a jeho skupine, aj keď bol potom v roku 1932 prijatý naspäť. Aj tu teda platí, že nič nie je iba čierne a biele. No politici to žiaľ tak vidia, aj keď tvrdia opak, inak by sa snažili históriu objektivizovať, nie ju vymazávať, tak ako sa to deje aj v ČR. Ako ste však naznačili v otázke, stále je tu silné povedomie o oslobodení a SNP. Mnohí v tom vidia jedinú oporu a presvedčenie, pretože silnejúci tlak Západu už potlačil oslavy sviatkov ako 1. máj, snaží sa postupne znevažovať oslobodenie a koniec II. sv. vojny. Veľmi búrlivo sa pripomína 21. august 1968, viem že je pre mnohých živou spomienkou, ale politici to vykresľujú ako akt agresie Ruska, pričom to boli vojská 5 samostatných štátov a štátov v ZSSR. Lenže to sa nehodí do súčasnej geopolitiky, snažia sa vykresliť Rusko ako agresora, lebo sa to hodí, hoc inváziu iniciovalo Bulharsko. Tiež sa veľmi búrlivo pripomína 17. november 1989, ktorého hodnoty úplne prekrútili a fakty sa zamlčali. To ospevovanie a oslavovanie štátneho prevratu, ktorý bol spoluorganizovaný mnohými politikmi a príslušníkmi ŠTB a pod. Veď to je na smiech, že sa ešte dnes po vyše 30 rokoch, keď máme relevantné fakty, hovorí o tom, že si ľudia vybojovali slobodu a demokraciu, pričom vlastne šlo o niečo celkom iné. No liberálny primátor Bratislavy Vallo v roku 2019 oklieštil Námestie SNP, ktorého malú časť premenoval na Námestie nežnej revolúcie. Vrcholom bolo vyjadrenie našej prezidentky Čaputovej, keď oslavovala tento rok v ČR 17. november, keď opísala nezabudnuteľnú atmosféru a spontánny boj ľudí za slobodu a demokraciu. No keď by sme mali spomínať na Mníchovskú zradu, alebo Viedenskú arbitráž, zrazu sú všetci ticho – veď to bolo dávno. Áno, vymazáva sa pamäť dôsledne a rezolúcia EÚ sa na jednej strane tvári ako návod na uchovanie, no funguje skôr len podľa toho, komu sa hodí – kto je pri moci.

Ruku v ruce s fašismem jde i silný antikomunismus. Na Slovensku byl nedávno schválen zákon, který mj. zakazuje pojmenovávat ulice po komunistických představitelích apod. Vím, že FLM není ryze komunistická organizace, ale přesto, vidíte tyto kroky jako správné?

Tento zákon sme samozrejme zachytili a kritizovali. Nadviažem na predošlé myšlienky, zákon má zabrániť, aby sa pomenovávali nové ulice. Staré sa nepremenujú, čo samozrejme môžeme brať tak, že je to v poriadku. No potom tu vzniká problém. Máme osobnosť Andreja Hlinku, ktorý je pre mnohých národný hrdina, zakladateľ Slovenskej ľudovej strany, neskôr Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a pomenovali sa po ňom aj Hlinkove gardy (HG). Z pohľadu histórie má šťastie, lebo sa nedožil vojny, inak by bol na rovnakom mieste ako Tiso, Mach, Tuka a ďalší. Historici sa nevedia zhodnúť na jeho postavení, keďže mal profašistické tendencie po vzore Mussoliniho. Platí tento zákon aj na neho? Málokto by sa odvážil spochybniť jeho úlohu. No a potom tu máme Dubčeka, aktívneho antifašistu, kritika politiky KSČ a reformátora, ktorý sa stal terčom „normalizácie“. Toho sa tiež nikto neodvažuje spochybňovať, zato Husáka áno, ten sa vyznačoval rovnakými postojmi ako Dubček, akurát na rozdiel od Dubčeka sa Husák rozhodol politicky redukovať normalizačné prostredie, aby sme nespadli naspäť do 50. rokov, tým sa však dnes posudzuje ako človek, ktorý si nezaslúži už žiadnu bustu. Návrh vzišiel ako iniciatíva expodpredsedu NR SR Juraja Šeligu a jeho kolegov, ktorý však kritizovali historici, právnici, politici i verejnosť, kvôli jeho absurdnosti a nejasnosti. My sme rozhodne stáli na strane kritikov, pretože sa opäť jedná o historickú pamäť. Obecne v relácii Najväčší Slovák sa umiestnili Dubček a Husák vedľa seba na 6. a 7. mieste, čo znamená, že stále sú súčasťou aktívnej histórie SR.

Na závěr ale trochu odlehčíme. Zajímalo by mě, jestli žije na Slovensku levicová scéna? Doporučil bys nám nějaké podniky, autory, kapely,…?

Musím konštatovať smutne, že nemáme nejakú ucelenú ľavicovú scénu. Je to aj výsledok politiky a rozbitej ľavice. Mladí, najmä študenti, majú vytypované kluby a podniky, kde sa dá v súkromí zhromažďovať, nedá sa však vyslovene povedať, že tento je ľavicový, tento pravicový. Aj naše stretnutia sa dejú v podnikoch, kde si rezervujeme samostatnú miestnosť, alebo stôl. Máme však priestor na internete, kde sa nájdu rôzne skupiny ľavicových intelektuálov a aktivistov píšucich blogy a komentáre, takým je napríklad portál Slovo (www.noveslovo.sk). Pri knihách sa pozastavím skôr pri vydavateľstve Torden, ktoré ako jedno z mála publikuje aj inak nedostupné tituly. Literatúre sa napríklad venuje aj spriaznená Spoločnosť Ladislava Novomeského. Ja však osobne preferujem vyhľadávanie starších titulov, ktoré sa dajú nájsť v antikvariátoch za prijateľné ceny. Veľmi ma v tomto svetle oslovil autor Maxim Gorkij, v ktorého dielach som rozpoznal veľkú nadčasovosť, najmä čo sa týka charakteru ľudí, pretože ten sa ani po vyše storočí nezmenil.

Co jako FLM chystáte do budoucna?

Plánujeme ďalej pokračovať v osvete a realizácií podujatí, ktoré oslovia širokú verejnosť, no najmä mladých. Plánujeme utužovať vzťahy s organizáciami a rozširovať členskú základňu. Chceme vystupovať ako OZ, ktoré bude vnímané nie ako strašiak, ale ako dôveryhodný partner.

Chtěl bys na závěr vzkázat něco českým mladým?

Netreba sa báť bojovať za svoje ideály a ciele. V každom prípade je dobré mať teoretický základ a stavať na skúsenosti starších. Verím, že socializmus je budúcnosť, ktorá nás čaká, pretože vývoj technológií a kríza kapitalizmu spolu s globálnym otepľovaním dávajú za pravdu Marxovej a Engelsovej teórii dejín a že etapa kapitalizmu pomaly skončí.

Petra PROKŠANOVÁ

Přečtěte si další články

Nasepravda.cz 2023. Všechna práva vyhrazena. Vydavatel: Futura, a.s.